Ostražitosť nie je strach

Prečo sa všetci stále boja? Politici varujú, že bude zle, dokonca aj tí, ktorí sa doteraz zvykli pred kamerami usmievať a na šírení strachu si nepostavili politický imidž. Ľudia, ktorí majú blízko k peniazom, tiež akosi nesršia optimizmom a ak áno, vyzerajú v spoločnosti tej sivosti čudne žiarivo. Ešte aj manažéri, alebo inak šéfovia, sa mračia viac ako inokedy, hoci, priznajme si, v našich končinách je ešte stále manažér-despota so svojou zamračenou tvárou považovaný za väčšiu kapacitu ako usmievavý pánko s priateľským prístupom k podriadeným.

Prečo sa zrazu všetci boja viac než inokedy? Odpoveď sa, samozrejme, dá hľadať v tom, čo nazývame krízou. Ľudia vraj odnepamäti reagovali na zhoršujúce sa podmienky strachom. Práve v tomto pohľade je chyba. To, čo síce navonok pripomínalo strach, bola v skutočnosti ostražitosť. Je pravda, že pozorovateľovi sa to rozoznáva rovnako ťažko ako rozdiel medzi egoistom a sebavedomým človekom.

Ak by ľudia v krízach boli vystrašení a nie ostražití, dnes by sme tu neboli. Človek ako tvor by nevyhral svoj evolučný boj, pretože strach človeka udupe, znehybní, znefunkční. Ostražitosť mu nabudí zmysly. Nemá síce vnútri pohodu, ale vie reagovať. Okamžite, rýchlo, inovatívne. Možno kedysi človek vo chvíli ostražitosti, keď mu divé zviera pripravilo chvíle krízy, namiesto kameňa zobral palicu. A neskôr tento inovatívny prístup využil pri práci. Ak by sa krčil v strachu, divé zviera by si na ňom zgustlo.

V tom, či sa človek dokáže prepnúť zo strachu na ostražitosť, je naznačené aj to, akú pozíciu v živote získa, keď chvíle problémov (krízy) pominú. Ostražití budú víťazi, ustráchaní budú nasledovníci. Ak ani tento argument nezaberie, skúsim ešte jeden (osloví možno aspoň ženy) – čím viac je človek vystrašený, tým je škaredší.