Minister Becík a kompetentnosť

Minister pôdohospodárstva Stanislav Becík využil svoju autoritu a publikoval článok v Hospodárskych novinách, v ktorom oponoval kritike jeho ekonomickej nekompetentnosti, predloženej Radovanom Ďuranom, analytikom inštitútu INESS. Ministrova neznalosť národohospodárskych princípov sa tak ukázala v celej svojej nahote.

V tomto blogu by som rád prešiel Becíkov článok a reagoval na niektoré jeho tvrdenia.

“Domáce vajíčko za tri koruny je lacnejšie ako vajíčko za korunu z dovozu, lebo z dovozu k nám prichádzajú potraviny, ktoré sú dotované. A to vysoko. Tak ako to my nedokážeme práve pre nízke podpory pre poľnohospodárov.“

Podľa ministra je teda asi tri menej ako jedna. Poprípade cudzie dotácie sú našimi nákladmi. Poprípade by sme mali vajíčka urobiť lacnejšími tak, že sa na ne poskladáme z verejných zdrojov (čo ich teda ekonomicky vôbec nezlacní, pre transakčné náklady práve naopak). Prečo potom nemať vajíčka rovno zadarmo?

Becík pokračuje: “V momente, keby sme nevedeli vyrobiť domáce vajíčka, tie z dovozu by nás stáli ešte viac. Bolo by lacnejšie, ak by sme dokázali byť v poľnohospodárskych komoditách sebestační, o čom sa môže každý presvedčiť pri porovnávaní nepriaznivých čísel v obchodnej bilancii, keď máme v agrokomoditách pasívne saldo až 24 miliárd korún. Čiže, aby sme ho znížili, museli by sme vyprodukovať vývoz v tejto výške.“

Slovensko produkuje vývozy vo výške zhruba jeden a pol bilióna korún (1500 miliárd) a dovoz vo veľmi podobnom objeme. Národy medzi sebou obchodujú, pretože je to vzájomne výhodné. Nie je predstaviteľné, a v žiadnom prípade ani ekonomicky žiadúce, aby bola krajina vo všetkom sebestačná. Naviac, ak funguje v rámci jednotného celoeurópskeho trhu. Nie je teda pravda, že sebestačnosť je lacnejšia. V prípade komodít bez komparatívnej výhody je to práve naopak.

Ďalej minister píše: “Faktom je, že jedno miesto v poľnohospodárstve v multiplikačných efektoch viaže na seba takmer dve ďalšie pracovné miesta v hospodárstve. Teda poľnohospodárstvo má zmysel aj na Slovensku z viacerých pohľadov.“

Tento argument počuť z ministerstva nie po prvý krát, napriek tomu, že je úplne zcestný. Chce Becík povedať, že iné odvetvia na seba neviažu ďalšie pracovné miesta? Každé odvetvie má nejaké vstupy a výstupy, ktoré sú niekým iným dodávané resp. nakupované. Nevidím, prečo by to v poľnohospodárstve malo platiť viac ako, povedzme, v elektrotechnickom priemysle.

Čo treba ministrovi uznať, je kritika považovania celého rozpočtu Ministerstva pôdohospodárstva za “dotačnú podporu farmárom”. Nie je teda pravda, ako tvrdí Ďurana, že každý občan prispieva na dotácie sumou 4 600 korún. Veľká časť prostriedkov do rezortu ide z rozpočtu EÚ – tento rok takmer 19 miliárd (do rozpočtu EÚ však prispievame aj my). Časť rozpočtu Ministerstva ide zasa napríklad na kontrolu kvality predávaných potravín.

“Pri priamych platbách doplatok z národného rozpočtu tvorí iba 30 percent oprávneného nároku a zvyšok pripadá na rozpočet EÚ, do ktorého prispieva aj SR. Ak by sme teda nečerpali európske fondy určené na podpory pre poľnohospodárstvo, stali by sme sa v tomto odvetví čistými platcami a to vajíčko za korunu z dovozu by nás v skutočnosti stálo tých spomínaných päť korún.“

Otázkou na stole však nie je nečerpanie zdrojov z EÚ, ale dobrovoľný slovenský doplatok, ktorý predstavuje maximum povolenej štátnej podpory v oblasti (tento rok spomínaných 30%). Spolu ide zhruba o štyri miliardy korún z nášho štátneho rozpočtu, z našich daní. V štátnom rozpočte sú skryté v kapitolách “Podpora konkurencieschopnosti poľnohospodárstva a potravinárstva” a “Rozvoj vidieka”. Pre 99,3 tisíca poľnohodpodárov tak len prostriedky z našich daní tvoria ročnú subvenciu vo výške 40 tisíc na hlavu.

Ministra vraj zaráža aj “aj nevedomosť o väzbách vlastnej produkcie na sociálno-ekonomický rozvoj regiónov. Keby sa totiž dôsledne uplatňovali iba kritériá ekonomickej efektívnosti, viac ako polovica Slovenska by nemohla z hľadiska poľnohospodárstva robiť vlastne vôbec nič. V typických horských a podhorských oblastiach sa totiž v podstate žiadna komodita nedorobí lacnejšie ako v produkčných regiónoch. Nemohli by sa tam dokonca chovať ani ovce či hovädzí dobytok, lebo aj tieto činnosti sa dajú lacnejšie a hospodárnejšie zabezpečiť v regiónoch s vyššou produkčnou účinnosťou.“

Poľnohospodárstvo zamestnáva zhruba štyri percentá pracovnej sily na Slovensku. Z hľadiska tvorby HDP je to len dva a pol percenta – produktivita práce v sektore je tak výrazne pod priemerom ekonomiky. O hospodárskom zruinovaní regiónov pri ukončení dotovania tohto neproduktívneho sektora tak nemôže byť reč. Ak chce byť Ministerstvo pôdohospodárstva ďalšou charitou v tomto štáte, nech to povie jasne a bez ostychu. A vôbec, v Tatrách sa nedarí pestovať ananásy – ako k tomu pridu podhorskí milovníci tropického ovocia?!?