Aká bude nová Európska únia?

Tento týždeň má nemecký ústavný súd rozhodnúť či ESM (Európsky stabilizačný mechanizmus – trvalý euroval) je v súlade s ústavou Spolkovej republiky Nemecko. Táto krajina (a dokonca i jej politici) ako jedna z mála v EÚ pri svojom rozhodovaní využíva všetky ústavné a demokratické prostriedky aby zabezpečila, že rozhodnutie, ktoré príjme vláda a parlament, ak aj nebude správne, aspoň nebude urýchlene či nezákonne prijaté. Od II. svetovej vojny nemecká spoločnosť prešla nesmierne strastiplnú cestu, aby neopakovala chyby z prvej polovice 20. storočia. A čo robí zvyšok Európy?

Slovenský príbeh poznáme. Rozpadnutá vláda, pomýlené predstavy o tom, akú úlohu má naša krajina reprezentovať v tejto únii a politici, ktorí radšej občanov strašia pohromami. Strašia namiesto toho, aby si dopriali čas na zváženie všetkých alternatív a požiadali všetky inštitúcie o názor, a ak aj tak neprijmú definitívny postoj, tak požiadať občanov krajiny, aby sa vyjadrili. Väčšina slovenských politikov svoj submisívny postoj poslušne zopakuje kedykoľvek v budúcnosti. Lebo nielen spoločnosť, ale predovšetkým slovenskí politici nevedia a dlho ešte nebudú vedieť, ako sa demokraticky rozhodovať v situáciách, ktoré kriticky menia povahu nielen našej krajiny, ale v konečnom dôsledku aj spoločnosti.

Aká mala byť EÚ po Lisabone?

Lisabonská zmluva (http://europa.eu/lisbon_treaty/index_en.htm) mala priviesť Európu do 21. storočia. Zmluva slávnostne podpísaná 13. decembra 2007 a platná od 1. decembra 2009 mala priniesť jasné pravidlá definujúce inštitúciám EÚ ich pôsobnosť a tiež vymedziť tie kompetencie, ktorých sa členské štáty nevzdávajú. Jedným z hlavných cieľov zmluvy bolo “priviesť úniu k viac demokratickej spoločnosti” (http://europa.eu/lisbon_treaty/glance/democracy/index_en.htm), a to predovšetkým dodržaním troch princípov demokratického spravovania Európy:

- demokratická rovnosť: európske inštitúcie musia dávať rovnakú pozornosť všetkým občanom,

- reprezentatívna demokracia: väčšia rola Európskeho parlamentu a väčšia účasť národných parlamentov,

- priama (participatívna) demokracia: nové formy interakcie občanov a inštitúcií EÚ formou občianskych iniciatív.

A výsledok?

Neprešiel ani rok od vstupu tejto zmluvy do platnosti a európske inštitúcie začali hľadať spôsoby ako túto zmluvu obchádzať (či priamo porušovať). Národné vlády a parlamenty sa zväčša mlčky prizerajú alebo inštitúcie EÚ v tomto konaní podporujú. Všetko to však robia ľudia. Ľudia – politici, ktorí porušujú svoje mandáty a zbavujú európsku spoločnosť jej slobody. Aký bude obraz Európy?

Aj aktuálne zábery z Grécka, Španielska či Francúzska ukazujú, aká je tá nová postlisabonská čoraz viac zhora integrovaná Európska únia. Dnešné protesty na uliciach a námestiach v „demokratických spoločnostiach“ nepripomínajú nič z toho, čo sme zažili v Novembri 1989 v Československu.  Naopak, časť Európy túži po komunizme a diktatúre – niečom, čo už bolo ľudstvom neraz vyskúšané a vždy zlyhalo. Európske inštitúcie sa nepýtajú. Je im jedno, aký názor majú občania EÚ. Začína im byť jedno i to, aký názor majú národné parlamenty a politici. Veľká Británia rozmýšľa ako sa vrátiť k svojej Splendid Isolation. Nemecko sa opakovane pýta svojej ústavnej inštitúcie na názor. Mnohé ostatné krajiny, Slovensko nevynímajúc, hľadajú vodcu, ktorý ich povedie hoci aj do pekiel.

Nový normál – krásna nová únia?

Nech už rozhodnutie nemeckého ústavného súdu bude akékoľvek, jedno je isté. Sloboda, ktorá je základným kameňom demokracie, sa – ako vždy v obdobiach ekonomickej krízy, recesie či depresie –  zo spoločnosti začína vytrácať. Tak ako Bill Gross označil ekonomický svet po kríze za „nový normál,“ tak je iba vecou občanov členských krajín EÚ, či sa vzdajú svojich slobôd a „novým normálom“ kontinentálnej Európy sa stane ak nie priamo despotický systém vládnutia, tak určite nie demokratický. Ako povedal druhý prezident Spojených Štátov Amerických, John Adams začiatkom 19. storočia: “Zapamätajte si, že demokracia nikdy netrvá dlho. Po krátkom čase sa opotrebuje, vyčerpá a zavraždí seba samú. Ešte nikdy neexistovala demokracia, ktorá by nespáchala samovraždu.”

Či to, čo sa deje dnes, znamená, že európske demokracie postupne jedna po druhej spáchajú samovraždu, je otázne. Počiatočné podmienky totalitných systémov vládnutia v EÚ však začínajú byť splnené. Ako každá totalita aj tá nová bude postavená na strachu, pošliapaní a prekrútení práv a právnych systémov, ovládaní más a až v poslednej miere na hrubej sile. A pritom sa nám dnes zdá, že ide “iba” o dlhy – teda daň za neschopných politikov, ktorí sa chcú zapáčiť ľudu. Ide iba o dlhy?