Ako sa z králikární stali luxusné haciendy

Je nesmierne zaujímavé ako intenzívne nás predstavitelia štátu, či už menovaní, alebo volení začínajú presviedčať, že jediný spôsob ako uzavrieť deficitné nožnice medzi príjmami a výdavkami štátu sa dá jedine vyšším zdanením. Ešte úsmevnejšie je argumentovať, že v porovnaní s EU-27 (škoda, že sa nepoužíva EU-15, my a iné nové členské krajiny ten priemer tak kazíme) je zdanenie v Slovenskej republike nízke a v rámci konvergencie, treba aj v tomto parametre predsa „konvergovať“ aspoň k priemeru.

Takže ako to vlastne je? Kde hľadať peniaze? Iste najrýchlejšie sa dajú nájsť v peňaženkách tých čo ich aktuálne majú, teda majetných a viac zarábajúcich. To je jednoduché na to nepotrebujeme IFP, toto zvládajú aj Gréci. Ale čo tak začať šetriť? Je, zaujímavé, že toto slovíčko, teda „šetriť“ sa nachádza v programovom vyhlásení vlády. (http://www.vlada.gov.sk/data/files/2008_programove-vyhlasenie-vlady.pdf) iba raz. Aj to v negácií. „Vláda si uvedomuje dlhodobý verejný dlh voči kultúre …. Nejde o oblasť, na ktorej sa dá v nasledujúcich rokoch šetriť.“ Najzaujímavejšie je, že žiadna oblasť verejných výdavkov nie je oblasťou, na ktorej by sa dalo v nasledujúcich rokoch šetriť… Zaujímavé. Že by alergická reakcia na jedno slovíčko? Ja začínam mať na iné, ktoré sa tam nachádza najmenej 30 krát. Jasne, referencovanie cien liekov, či reforma obstarávania trvá príliš dlho a hlavne vyžaduje schopnosti a veľa práce a naviac „lekári“ sú aj tak príliš slabo platený na to aby sa určila správna diagnóza. Tak si pomôžme Marxom. Nie nemyslím toho bradatého nesympatického filozofa 19. storočia.  Ale iného, takého čo sa nestal lekárom len preto, že v USA vznikol Medicare, no a teda okrem iného nedokončil strednú školu. Ale čo vedel je, že nie minimálny dôchodok ale minimálny štát je to prostredie, v ktorom dokáže prosperovať.

Politika je umením hľadať problémy, nájsť ich všade, diagnostikovať ich a nesprávne  aplikovať nesprávne opatrenia. Na to došiel človek bez formálneho vzdelania, teda Groucho Marx (Julius Henry Marx). V čom je teda problém? Prečo došli prachy? Prachy nedošli, ale sľubov je príliš veľa. Sľubov, ktoré politici pretavili do verejných záväzkov a napĺňajú ich voči vybraným skupinám občanov a chceli by ďalšie nasľubovať. Voči vlastným štátnym podnikom, ktoré sú často nerentabilné a mnohé iné o ktorých nevieme… Ale pozrime sa či vôbec argument zvyšovania daňového zaťaženia obstojí. Ako pomôcku si zoberme dáta za USA. Predpokladom teda je, že zvýšením daňového zaťaženia ako podielu na HDP, sa zníži deficit a zadlžovanie krajiny. Zaujímavá hypotéza. A aký je výsledok. Je absurdná a nesprávna. V rokoch 1930 až 2010 priemerné daňové zaťaženie v USA, na úrovni federácie, narástlo na 4 násobok stavu z roku 1935. Je síce pravda, že ekonometrický odhad nieje dostatočne vierohodný (v článku rovnica nieje uvedená), faktom ale je, že deficit štátu nie je závislý od daňového zaťaženia. Rovnako ani verejný dlh nieje klesajúcou funkciou daňového zaťaženia. Ono v mnohých krajinách ak hľadáte závislosť medzi daňovými príjmami a výdavkami štátu, tak ju nenájdete, krajiny EU nevynímajúc. Ekonometrická rovnica závislosti verejných výdavkov ako funkcia jeho daňových príjmov alebo verejných príjmov je často štatisticky nesignifikantná na požadovanej úrovni významnosti. Výdavky štátu nie sú determinované jeho príjmami!

Zdroj: US Tax Bureau (IRS) and Bureau of the Public Debt

(ľavá os perc. daň záťaž, podiel na HDP)

(pravá os je nomin. dlh USA od roku 1934, v dolároch, log.)

Výdavky štátu sú dané záväzkami, ktoré tvoria politici a ktoré ak nechce štát zbankrotovať tak zaplatí aj napriek nedostatočným príjmom. A to je deficit, trik politikov, ďalšie záväzky, ktoré štáty západného sveta kumulujú už 7 dekád a Slovensko nezaostáva. Ak dôjde k zvýšeniu daní umožní sa tým jediné, politikom robiť nové záväzky bez ohľadu na vyrovnanosť rozpočtu. Pán Filko, prečo tvrdíte, že ak občan nechce platiť vyššiu daň z nehnuteľnosti, ktorú tak vehementne obhajujete, má svoj byt predať a kúpiť si lacnejší niekde 50-100km ďalej. Ako je možné že štát, ktorý roky živí nerentabilné (a to som použil slušné slovo) podniky a ani ich nejde reštrukturalizovať, si ide vynucovať takéto zdanenie? Ako je možné, že štátne podniky nejde privatizovať? Sám si majetok ponechá a ide zdaňovať a nerobí mu problém ak by tým donútil ľudí odpredávať svoj majetok? Ako je možné, že vôbec hovoríte o nejakom windfall profit-e na odkúpení bytov na začiatku 90-tych rokoch? Veď kúpna cena tých bytov bola často priemerný ročný príjem domácnosti a často vyššia (v roku 1990 bola priemerná mesačná mzda cca 3 250 ČSK), naviac sa jednalo o byty do, ktorých pôvodný majiteľ (štát, bytové družstvo, iný) roky neinvestoval, boli opotrebované a tieto domácnosti si tie byty posledných 20 rokov zveľaďovali, zrekonštruovali, zateplili paneláky…  a mnohé sa aj zadĺžili. Takže teraz potom, čo štát odpredal byty v panelákoch často v dezolátnom stave, potom čo mnohé rodiny do nich v priebehu nasledovných 20 rokov investovali ďalší ročný príjem či dva, vy si dovolíte ich zdaňovať za luxus? Máte pravdu, nie vy nieste komunista, komunista by tieto rodiny rovno milíciami vyhnal a daroval ich byty svojím verným „sociálne odkázaným“… Ale kto vlastne ste? Človek, ktorý bude ponúkať jednoduché riešenia? Človek, ktorý vlastne nechce makať pre nás občanov na tom kde šetriť, radšej bude vynucovať a obhajovať nové príjmy štátu. Keby bola situácia taká, že daňové zaťaženie je okolo 5% HDP (tak ako tomu bolo počas prvej ČSR) tak sa dá tolerovať určitá dočasná dodatočná miera zdanenia. Ale kto zabezpečí že bude iba dočasná? Iste úlohou IFP nieje navrhovať spôsob a spravovať verejný majetok. Ale ako si vlastne IFP plní svoju prácu (dočítate sa v mojom blogu: http://blog.etrend.sk/martin-mlynek/2012/01/09/carovna-loz/)

Najväčším problémom tejto krajiny je politická neochota. Neochota politikov priznať “na to dnes štát nemá”.  Neochota potikov a verejných činitelov robiť pre obyvateľov a občanov tejto krajiny. Hľadajú sa jednoduché riešenia, politici uspokojujú frivolné ciele, bez domyslených konzekvencií. Tak ako každá rodina, každý občan tejto krajiny viac krát prehodnotí či to euro dá za to alebo ono, tak by to mal robiť aj štát. Nerobí to len preto, že nechce… a ani nebude musieť ak z občanov vypáči ďalšie „luxusné“.