Chodili sme spolu

Vzniká nová tradícia. Založil ju novátor Štefan Harabin. Z Najvyššieho súdu si len odskočil na Ministerstvo spravodlivosti SR, pobabral čo sa dalo a vrátil sa. Namiesto neho za ministerku vymenovali sudkyňu Vieru Petríkovú, čírou náhodou spolužiačku Štefana Harabina. Silný ročník. Ministerka, ktorá už iba udržiavala stav rozvratu v justícii sa tiež vráti na súd. Možno nie na okresný, ale rovno na najvyšší. Čírou náhodou mu šéfuje spolužiak, s ktorým nedávno pretrpela konferenciu OSN v Brazílii.

Ale teraz vážne. V justícii sa už niekoľko rokov vytvárajú podivuhodné vzťahy. Ich jadrom je spojenectvo, spiklenectvo. Prejavy sú veľmi rôzne. Disciplinárne senáty potom trestajú sudcov, ktorí si dovolia protirečiť ministrovi alebo predsedovi najvyššieho súdu a bez sankcií ostanú sudcovia, ktorí napríklad opakovane jazdili opití. Súdnymi čakateľmi sa stávajú často ľudia, ktorých odporúčaním je iba priezvisko. Žartom sa tomu hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Menej úsmevné je, ak sú to plody z mizerného stromu. Návrat ministra do pozície sudcu vytvára obavy. Minister je politická funkcia, či sa to niekomu páči alebo nie. Sudca musí byť nepolitický, jeho „ideológiou“ musí byť zákon a spravodlivosť. Kto raz vstúpil do politickej vody, ostane mokrý po zvyšok života. Akokoľvek bude verejnosť presviedčať o svojej nezávislosti, veriť mu budú už iba submisívni podriadení.

V prípade Viery Petríkovej by išlo o návrat do talára a zároveň o postup na najvyššiu sudcovskú úroveň. Povýšenie Petríkovej zatiaľ v programe Súdnej rady nie je zaradené. Verejná mienka a mediálny tlak sú silné zbrane.  Hoci Súdna rada pri voľbe predsedu Najvyššieho súdu už raz ukázala, že z verejnej mienky si veľké starosti nerobí. Politici však áno. Ďalší škandál v justícii vládna koalícia tesne pred voľbami nepotrebuje. Uvidíme v utorok, kto je pred voľbami mocnejší, spolužiaci, politici alebo voliči.