Keď priveľa prosperity znamená problém

Staré bezcenné budovy z rokov 1910-1920 naozaj existujú a boli to robotnícke štvrte z konca extenzívnej industrializácie, keď ešte bolo treba stavať masovo. To sú pavlačové bytovky s veľmi nízkym štandardom: tri poschodia, zlá či žiadna tepelná izolácia, namiesto chodby pavlač, plochá strecha, individuálne kúrenie s mnohými komínmi. Problém je, že tie budovy sa nedajú zbúrať, lebo sú obývané. Omnoho jednoduchším riešením je stavať na mieste vyvlastnených záhradkárskych či vilových štvrtí, lebo tam je menší počet dotknutých osôb. Vyvlastnenie je veľmi ťažké a trvá desiatky rokov, lebo dotknuté osoby majú množstvo právnych ciest, ako tomu zabrániť alebo to o mnoho rokov oddialiť. Väčšinou to dopadne tak, že mesto začne vyvlastňovacie konanie viac ako hrozbu, ale nič sa nedeje, len sa tam uvalí predkúpne právo štátu. Vlastníci si tam dožijú a po ich smrti si mesto uplatní predkúpne právo a dediči namiesto pozemku dostanú hotovosť. Po 20-30 rokoch štát získa aj posledný pozemok a začne sa stavať.
 
V reportáži je tiež zaujímavá pasáž o pohraničnej obci Troinex, kde bol stavebný pozemok so všetkými papiermi už vybavený, projekt hotový, bol už aj rozpočet, aj firma, no pred začiatkom výstavby bol projekt zastavený v obecnom referende. Ľuďom vadilo, že projekt bol príliš mestský a domy mali ploché strechy namiesto sedlových, ako sa na vidieku patrí. Tak sa čaká, kto sa opováži prísť s nejakým projektom a na pozemku sa zatiaľ pasú kravy. Investori sa tam nehrnú, lebo obec je už považovaná za rizikovú.
 
Zahusťovanie je intenzívne: jednak sa staré priemyselné štvrte nahrádzajú obytnými, lebo priemysel zo Ženevy odchádza a necháva miesto finančným firmám, ktoré majú na vysoké nájomné. Vilové štvrte sa menia na obytné a potom je aj navyšovanie budov o jedno poschodie. Dopyt je taký, že bolo treba aspoň 5 tisíc bytov ročne počas 20 rokov. Odovzdáva sa ani nie polovica. O to viac sa stavia vo Francúzsku, kde sa netrápia urbanizmom. Tam kto má pozemok, robí si s ním viac-menej čo chce.
 
Analógií s Bratislavou je mnoho. Bratislava bola kolonizovaná Stredoslovákmi, čo sa medzitým pobratislaváčili a namnožili. Po plyšovom prevrate masovo prišli východniari. Prestavte si, že by tam naraz prišlo niekoľko svetových firiem a s nimi 10 alebo 20 tisíc bohatých cudzincov, ktorí by brali všetko, čo sa dá za peniaze kúpiť, lebo bývať treba. Developeri ako zavetria korisť, tak sa pozlietajú a začnú sa ruvať o pozemky. Už to robia pre chudobných slovenských dunčov, tak si viete predstaviť zlatú horúčku a ceny, keby zrazu mali desiatky tisíc solventných klientov. Fico vybaví, aby sa investori veľmi nehrnuli, viď http://blog.etrend.sk/listy-z-zenevy/2012/06/06/fico-bojuje-proti-prosperite-vlastnej-krajiny

Obyčajný business a pre Švajčiarov výhodný je predávať hodinky alebo finančné služby, lebo tých je možné ponúknuť ľubovoľný konečný počet bez toho, aby ich ubudlo. S pôdou a nehnuteľnosťami je to inak – raz zabrané, už tak ostanú a ceny všetkých zvyšných pôjdu nahor.

Astronomické sumy naozaj lietajú – v Cologny, čo je luxusná vilová štvrť za mestom, pred 20 rokmi vily stáli nejaké 3 milióny, niektoré 5 alebo 10. Potom prišiel tento posledný boom a vilu kúpi Angličan za 10, počká 2-3 roky a predá za 20, ďalší ju predá za 50 a dieťa nejakého post-sovietskeho diktátora za ňu dá 150 miliónov. To sú také sumy, že nimi nik domáci nedisponuje, ak práve nevyhral v Euromiliónoch. Tá vila je potom skonfiškovaná vďaka zákonu o praní špinavých peňazí, ale to je len tá jedna naj-naj vila. Ostatné sú predávané ďalej a stále za väčšie sumy. To je už ako Monaco. A s bytmi je to podobne.

Ak má niekto vilu alebo pozemok ako investíciu, tak ju nepredáva, kým nemusí kvôli osobnej situácii. Ak má niekto nehnuteľnosť pre seba, tak si ju drží stoj čo stoj. Nepôjde s rodinou na ulicu len preto, že ceny nehnuteľností stúpajú.

No vidíte. Máte tu hranicu, s ňou gradient civilizačných parametrov. Máte tu efekt prisťahovalectva veľmi solventných cudzincov. Máte tu tradície verzus moderný globalizovaný svet. Máte tu spústu podnetov a na premýšľanie a Vám vadí, že nepatríte do rovnakého sveta a nezdieľate rovnaké problémy. Nuž čo sa dá robiť, asi to je tak.
 
Čo tak si položiť otázku, kde je asi hranica rozumnej podpory zahraničných investícií a daňových prázdnin na náklady daňových poplatníkov, keď je napokon tá investícia pre región škodlivá? Čo tak si položiť otázku, a čo KIA? Stálo to zato, vykrmovať Žilinu? Prečo nie Košice, kde sú nezamestnaní? Prečo musia chodiť robiť do Žiliny? A prečo Fico likviduje šance krajiny a jej konkurencieschopnosť, robí to z tuposti, či za prachy?