Dve tváre Facebook-u

Sociálne siete sú úžasná vec. Facebook ma spojil s množstvom bývalých spolužiakov a známych, o ktorých som roky nepočula a netušila, čo sa s nimi deje. Umožňuje mi komunikovať s ľuďmi po celom svete, sledovať, ako sa mení ich stav, nálada, vzťah. Z pohľadu informovanosti o živote kamarátov je to fajn vec. Dozviem sa len toľko, koľko sú mi friends ochotní prezradiť. (A keď to vedieť nechcem, tak si stránku neotvorím.) Hranice si určuje každý sám. Až do momentu, keď sa informácie dostanú cez kamarátov k ich kamarátom. A ak sú tie informácie napríklad o firme, kde majiteľ konta pracuje.

Tak sa informácia, že firma odobrala firemné autá strednému manažmentu, že je plánované prepúšťanie, vo firme zrušili predplatné Trendu všetkým okrem šéfa alebo že kvôli vedúcemu oddelenia už odišli dvaja kolegovia – dostane na verejnosť skôr, ako by mala. Respektíve, ak by vôbec mala. Samozrejme, sociálne siete môžu byť pre firmu aj veľkým prínosom. Nadväzovanie kontaktov, promo firmy, produktov i jednotlivcov. Využívajú ho ľudia v PR i marketingu. Len treba zvoliť správnu formu a obsah. A robiť to kontrolovane.

Čo má ale firma robiť, aby informácie o živote v nej ostali „pod strechou“ a neunikali nekontrolovane?

Zablokovať vstupy na sociálne siete na internete? Krajné riešenie, ktoré môže byť v konečnom dôsledku konktraproduktívne. Nahnevaní a ukrivdení zamestnanci sa na Facebooku vybúria mimo firmy ešte viac.

Interným predpisom zakázať komunikovať dianie vo firme? Je to jedno z riešení, ale ako samotné nestačí. Zakázané chutí najlepšie a emóciami sršiacich zamestnancov to nezastaví. Navyše, úprimne, kto číta interné predpisy?

Kým nájdeme to správne riešenie, možno sa treba zamyslieť nad tým, kto si vôbec do statusu na gmaili či facebooku dá informácie z „firemnej kuchyne“?

Ak ide o ukecaných zamestnancov, ktorých statusy prezradia celodenný program, psychické rozpoloženie aj jedálny lístok, treba sa s nimi porozprávať a jasne popísať hranice, za ktoré už o informáciách o firme nesmú ísť.

Ak ide o nahnevaných zamestnancov, zväčša, aspoň moje skúsenosti to dokazujú, ide o ľudí, ktorí sa dostali do stavu, kedy už nepomôže nič iné, iba odchod. Svoju nespokojnosť buď nadriadeným nejako prejavili, alebo robia vo firme, keď kde je prejavenie nespokojnosti neprijateľné. A kde nie je názor zamestnanca dôležitý.

Netreba zabudnúť na tých, ktorí vypustia informáciu neuvedomiac si jej dôležitosť – napríklad spomenú názov firmy, s ktorou majú v tej chvíli rokovanie. Alebo zdieľaný kalendár na gmaili s kompletnými informáciami odkryjú všetkým kamarátom.

Reči o lojalite sú krásne. A otrepané. Nie každý vie byť lojálny, neexistuje univerzálny nástroj na budovanie lojality zamestnancov. A už vôbec nie vo chvíli, kedy je v stave, že nekontrolovane vypúšťa informácie. Či už ide o ukecaných, nahnevaných či náhodných „vypúšťačov“ informácií, mali by si uvedomiť, že svojou aktivitou škodia hlavne sebe. Na jednej strane ohrozujú svoje vlastné miesto vo firme. Na druhej strane, nemôžu vedieť, či sa práve u niekoho, kto číta ich status, nebudú čoskoro uchádzať o prácu – a kto mu môže garantovať, že sa nebudú správať rovnako?