Singapoor? Look who’s talking.

Minulú stredu som sa zúčastnil rokovania Vlády SR. Zastupoval som ministra Miškova, ktorý v tom čase obhajoval v NR SR jedny z najdôležitejších zákonov roka – Zákon o energetike a Zákon o regulácii v sieťových odvetviach. Na zasadnutí vlády som mal predniesť relatívne štandardný bod. Išlo o Správu o stave podnikateľského prostredia v SR, ktorú ministerstvo hospodárstva každoročne predkladá ako informačný materiál a ktorý Vláda SR zvyčajne len berie na vedomie. K môjmu prekvapeniu sa však k tomuto bodu rozprúdila rozsiahla debata, v ktorej premiérka a minister Mikloš obvinili MH z nečinnosti a neschopnosti. Projekt Singapúr označili za pomaly najväčšie zlyhanie odchádzajúcej vlády. Smrteľným hriechom MH je tiež údajne nezvládnutý proces regulácie cien a transpozície tzv. tretieho energetického balíčka, v dôsledku čoho došlo na Slovensku k prudkému zvyšovaniu cien energií. Keďže ani pani premiérka ani pán minister nie sú energetikmi, bral som tieto útoky ako súčasť predvolebného folklóru a ako určitý prejav frustrácie z prepadu preferencií ich materskej strany. Napokon, rokovania vlády sú neverejné a prudšia debata občas nezaškodí, hlavne ak si účastníci v rámci nej vyjasnia pojmy a dojmy. Stáva sa aj v lepších rodinách…

Súdiac podľa včerajšieho článku pána Mikloša v HNkách, minister financií evidentne nepovažuje minulotýždňovú debatu za uzavretú. Mrzí ma, že  má potrebu špinavé prádlo prať aj na očiach verejnosti. Ešte viac ma však mrzí, že v debate používa argumenty, ktoré by sa dali označiť ako polopravdy. Dovoľte mi preto zdvihnúť hodenú rukavicu a k niektorým tvrdeniam ministra financií sa vyjadriť.

Najprv pár viet k dokumentu, ktorý som na vláde predkladal a ktorý minister Mikloš považuje za smutné čítanie. Trápi ho predovšetkým neustály prepad SR v hodnoteniach Svetovej banky, Svetového ekonomického fóra, či Heritage Foundation. Tento prepad Mikloš pripisuje samozrejme MH, do podrobností ale nejde. Podrobná analýza materiálu by totiž až príliš jasne ukázala, komu a čomu môžeme vďačiť za skutočnosť, že Slovensko je dnes v pozícii štvrtej najmenej konkurencieschopnej krajiny v rámci EÚ (nižšie sú už len Bulharsko, Rumunsko a Grécko).

To, čo nám kazí ranking ani zďaleka nie sú čisto „hospodárske“ alebo „ekonomické“ ukazovatele. Za popredné konkurenčné výhody slovenskej ekonomiky považuje totiž Svetové Ekonomické Fórum otvorenosť Slovenska voči zahraničnému vlastníctvu podnikov (4.), nízke colné bariéry (4.), otvorenosť zahraničným investíciám prinášajúcim na Slovensko nové technológie (6.) alebo dobrú energetickú infraštruktúru (28.). Naopak, SEF identifikovalo ako najväčšiu konkurenčná nevýhodu Slovenska nízku vymožiteľnosť práva (139. priečka v 142 miestnom rebríčku), vysokú mieru klientelizmu (135.), mimoriadne nízku dôveru verejnosti voči politikom (132.), netransparentnosť pri verejnom obstarávaní (113) ale aj vysoký deficit verejných financií (130.) alebo nízku kvalitu vzdelávacieho systému (117.) a únik talentovaných ľudí do zahraničia (111.).

Pokiaľ sa na tento ranking pozrieme z pohľadu rozdelenia portfólií v dnešnej vláde, tak z toho jasne vyplýva, že väčšinu kompetencií za problémové oblasti majú práve ministri SDKÚ. Nie som však natoľko populistický, aby som tvrdil, že školstvo alebo financie sa dajú radikálne zmeniť zo dňa na deň. Nedajú. Dokonca aj jeden a pol roka je málo. Keď nám však pán Mikloš dáva celú vinu za voľný pád hospodárstva SR a pýta sa, čo sme rok a pol robili, tak potom si aj ja dovolím položiť rovnakú otázku. Čo ste robili vy, všetci páni politici, ktorí sa na politickej scéne pohybujete už nejakých pár dobrých rokov pre to, aby sme sa pred Európou a sami pred sebou nemuseli hanbiť za náš „systémový klientelizmus“  a korupciu? Čo ste robili tých dlhých 22 rokov? Odpoveď hľadajte na uliciach…

Na záver pár slov k energetike a absurdným obvineniam z úst ministra Mikloša, že v dôsledku nezvládnutej cenovej regulácie dnes slovenské firmy platia za elektrinu o 29 až 36 percent viac, ako je európsky priemer. Za prvé, každý kto energetike aspoň trochu rozumie vie, že ceny energií neurčuje vláda ale trhy (komoditnú časť) a nezávislý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (regulovanú časť). Vie to aj pán Mikloš, ktorý mal ako dočasný minister hospodárstva energetiku na starosti a podieľal sa na implementácii tzv. druhého energetického balíčka. MH teda nemá ako nezvládnuť reguláciu energetiky, na to tu je ÚRSO. Otázku, či reguláciu úrad zvládol, keď k 1.1.2012 prestal úplne regulovať elektrinu pre segment malých podnikov, treba adresovať predsedovi ÚRSO (pri príležitosti sa ho tiež možno opýtať, prečo v roku 2010 uznal výkupné ceny za fotovoltaiku vo výške 425 euro/MWh keď bežná trhová cena sa v tom čase pohybovala okolo 50 euro/MWh a aký to malo vplyv na koncové ceny). V každom prípade, nenormálny nárast cien elektriny pre podnikateľský segment nie je výsledkom vývoja posledných dvoch rokov. Okrem nezvládnutej regulácie v réžii ÚRSO treba príčiny rastu cien tiež hľadať v pochybnej privatizácií distribučných spoločností. V koho réžii a za akých okolností prebiehala sa možno dočítať v spisoch Gorila…

Ak by ministrovi Miklošovi drahá energia a dobro spotrebiteľa ležalo skutočne na srdci, spravil by všetko preto, aby aj jeho materská SDKÚ v NR SR podporila schválenie tretieho energetického balíčka. To však neurobil, napriek tomu, že SDKÚ návrh energetických zákonov pôvodne podporila na vláde aj v prvom čítaní. Transpozícia pro-spotrebiteľských smerníc bude preto musieť počkať minimálne ďalšieho pol roka a za oneskorenie budeme platiť pokuty. Ak teda minister Mikloš MH SR obviňuje z nečinnosti a obsahovo prázdneho marketingu, tak ma v parafráze na titul jeho článku napadá názov jednej staršej americkej komédie “Look who’s talking”.  Škoda len, že na polopravdách a manipulácii nie je nič zábavné…

Autor je štátny tajomník Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.