Polemika o zahraničnej politike SR. Konečne!

V každej normálnej krajine je súčasťou predvolebného obdobia odpočet vlády. Čo vláda spravila dobre, čo naopak zle? Aké riešenia priniesla a kam posunula krajinu? Osobitosťou Slovenska je, že odpočet súčasnej vlády sa nekoná. A to napriek tomu, že tu máme štyri roky bezostyšného rozkrádania verejných peňazí, štyri roky nevídanej korupcie a rozleptávania demokracie. Slovenský volič sa namiesto vyvodzovania zodpovednosti venuje škandálom SDKÚ, médiá zas dennodenne točia o emisiách a akoby vážne rozoberajú otázku, či pán premiér o podvode brutálnych rozmerov vedel (samozrejme, že vedel, je predsa predsedom vlády a ak nevedel, mal by sa zamyslieť nad tým, či ním skutočne je a pre seba samého z toho vyvodiť politickú zodpovednosť).

V tejto situácii preto skutočne poteší verejná a relatívne vecná polemika o zahraničnej politike, ktorú včera opublikovalo SME. Proponent vládnej politiky, Miroslav Lajčák sa typicko ficovsky snaží verejnosť presvedčiť, že zahraničná politika súčasnej vlády je jedným veľkým úspechom. Naša diplomacia je podľa Lajčáka rozvážna a vyrovnaná, zohľadňuje naše prirodzené spojenectvá. Dôkazom týchto “prirodzených vzťahov” sú štátne návštevy ruského aj čínskeho prezidenta. Veľkým víťazstvom zahraničnej politiky je tiež fakt, že Slovensko prijalo euro, vstúpilo do Schengenského priestoru a bolo údajne ekonomicky a politicky najstabilnejšou krajinou v rámci stredoeurópskeho regiónu. Ani s tým Maďarskom to nie je až také zlé, ako by sa mohlo zdať. Slovenská diplomacia vraj k južnému susedovi presadzuje konštruktívny prístup založený na dvojstranných zmluvných mechanizmoch a na univerzálnych štandardoch a princípoch Rady Európy či OBSE (v dešifrovanej reči to znamená, že OBSE ani Rada Európy nám za jazykový zákon neklepli po prstoch).

Neviem v akom navoňanom svete diplomacie žije Lajčák, ale realita mu zjavne uniká. To, že máme najhoršie možné vzťahy s Maďarskom od dôb mečiarizmu je proste fakt. Nepustiť na územie Slovenska prezidenta susedného štátu aby si uctil pamiatku Svätého Štefana (ktorý je rovnako ako maďarským aj našim patrónom) je v modernej demokracii proste neslýchané. V renomovanom The Economist o Slovensku už píšu radšej po slovensky. Aby náhodou neporušili jazykový zákon.

Flirtovanie s Moskvou, smelé plány na širokorozchodnú železnicu, spoločný podnik s Gazpromom (ktorý by de facto bol konkurentom pološtátneho SPP), dovoz jadra a dlhodobé kontrakty na dovoz plynu sú z pohľadu bývalého absolventa moskovského MGIMO možno všetko prirodzené veci, avšak Slovensko to posunulo do roviny ruského trójskeho koňa v regióne. S tvrdením Milana Ježovicu, poradcu bývalého premiéra Dzurindu a oponenta Lajčáka sa nedá nesúhlasiť a je dobré, že o našich nekritických vzťahoch s Ruskom hovorí nahlas. Nie, nepreháňa. Jediným SMEROM, ktorým sa naša diplomacia za posledné štyri roky vydala je skutočne iba a výlučne iba Východ. Naša diplomacia dlhým krokom prekročila Ukrajinu a pristála priamo v lone matičky Rusi. Fico počas minuloročného plynového konfliktu ani na chvíľu nezaváhal a z problémov obvinil Ukrajinu. Aké šťastie, že v SPP, ktoré nedávno na Gazprom za prerušenie dodávok podalo žalobu, sedia aj Francúzi a Nemci (a zdá sa, že boj so všemocným a neomylným Gazpromom vyhrali).

A chváliť sa Čínou? Nepochybujem, že pomaly ale isto preberá miesto svetového lídra (nedávne odkúpenie “švédskeho” Volva ma dojalo a definitívne presvedčilo) ale vzhľadom na to mlátenie demonštrantov pred prezidentským palácom by som sa touto významnou štátnou návštevou radšej nechválil. Iba pragmatik Šefčovič môže s kľudom Angličana jedným dychom dodať, že “pri tom všetkom komunikujeme s mimovládnym sektorom”. Áno, polopatisticky a rukolapne.

Tragikomicky pôsobí tiež snaha Lajčáka privlastniť si zásluhy za prijatie eura a vstup do Schengenu. Vidieť, že si rýchlo osvojil “pragmatickú” líniu a velikášstvo súčasnej vlády. Tvrdenie, že Slovensko bolo najstabilnejšou krajinou v rámci regiónu je však už úplnou fraškou. Ako to, že všetci tlieskajú Poľsku, ktorého ekonomika si napriek kríze pokojne rastie ďalej a ktorého pravicová vláda spravila pre Poľsko podstatne viac než komickí bratia Kaczynski alebo bývalé socialistické vlády? Práve Poľsko bolo na minulotýždňovom EU samite dávané za príklad ostatným členským krajinám. O Slovensku, ktorého HDP sa za posledný rok Ficovej vlády scvrklo o -5,3% nebolo ani slychu. Ak uvážime, že HDP v roku 2008 dosahovalo rast 6,2% tak hovoríme o prepade o viac než neuveriteľných 11%! Socialistická politika smerom k ľuďom zas výrazne prispela k rastu zadlženia v roku 2009 a to až o 140 miliárd Sk a nezmestnanosť vzrástla k januáru tohto roka o celé 4 percentuálne body na 13,4%! Prezentovať toto ako úspech chce silný žalúdok.

Smutnou spomienkou na minulosť je taktiež tvrdenie Lajčáka o slovenskej balkánskej expertíze. Nechcem pánovi Lajčákovi upierať jeho pôsobenie a zásluhy vo funkcii Vysokého predstaviteľa OSN a EÚ v Bosne a Hercegovine ale jediný, kto dnes skutočne presadzuje akúkoľvek politiku voči Balkánu je Eduard Kukan z SDKÚ. Z pozície predsedu výboru európskeho parlamentu pre Západný Balkán robí pre dané krajiny viac než celé Ministerstvo zahraničia dokopy. Jediné, čo dnešnú vládu posúva bližšie k Balkánu je jej štýl vládnutia, korupcia a blízke väzby najvyššieho predstaviteľa slovenskej justície na albánsku mafiu.

Nech som teraz označený a nálepkovaný ako “SDKÚ positive” ale s Milanom Ježovicom a jeho analýzou súčasného stavu slovenskej zahraničnej politiky sa nedá nič iného než súhlasiť. Skutočne, neschopnosť projektovať hodnoty a záujem Slovenska voči Rusku a krajinám ako Čína, Lýbia, Kuba, či Vietnam nemôžu byť dôvodom na aplauz. Iba na zmenu. Chcem veriť, že voliči “úspechy” tejto vlády v blízkych voľbách náležite ocenia. Teším sa na ďalšie vecné debaty a polemiky na stránkach SME. Z povahy veci a charakteru Ficovej svorky je jasné, že keď ide o konkrétne riešenia, súčasná vláda jednoznačne a vždy prehráva.