Rado Baťo si kladie zaujímavú otázku – a síce, či negatívna externalita predstavovaná často okázalou spotrebou bohatých ľudí by nemala byť predmetom pigouviánskeho zdanenia. Inými slovami, otázka je, či môže byť závisť legitímnou motiváciou verejnej politiky. Nie je moja ambícia zodpovedať túto otázku autoritatívne, zdá sa mi však, že Radova úvaha poukazuje na dva závažné javy, na ktoré by nemala ekonomická profesia ako aj tvorcovia verejnej politiky zabúdať. Prvý je fakt, že štandardný, nesofistikovaný, utilitarizmus, ktorý by mohol odôvodňovať takúto daň v mene zvýšenia spoločenského blahobytu, je veľmi neuspokojivý etický systém. Je preto znepokujúce, že táto utilitaristická pozícia je implicitná v drvivej väčšine ekonomického výskumu, ktorý si činí nárok robiť odporúčania pre verejnú politiku. Druhý, nemenej vážny jav je to, že argumenty, ktoré nám Rado tlmočí, naznačujú, do akej miery ekonómovia stratili kontakt s politickou filozofiou a ako schopnosť myslieť v širších, netechnických, súvislostiach. Pokračovanie článku

Národohospodársky teoretik Leoš Mareš svojho času vyhlásil: “A já se prostě netajím tím, že jsem si za několik mega koupil největší televizi na světě, že mám drahá auta a mobilní telefon za půldruhého miliónu korun. Hodně pracuji, dost vydělávám a rád si užívám – carpe diem, snažím se žít na sto procent… Spousta lidí vnímá bohatství druhých jako něco negativního, ale copak to nejsou právě bohatí kupující si drahé věci, kteří nejvíc přispívají do státní kasy?” Na túto tému som absolvoval počas posledných troch dní zaujímavé debaty. Najskôr ma Tomáš Bella upozornil na knihu The Spirit Level, ktorá sa kriticky pozerá na prijímovú nerovnosť medzi ľuďmi. Ešte som ju nečítal, ale jeden citát určite stojí za pozornosť. Autori knihy argumentujú, že odvrátená strana spotreby bohatých ľudí je trivializácia vlastnej spotreby v očiach chudobnejších. Nákupy Leoša Mareša znižujú spokojnosť ostatných s tým, čo majú. Spotrebu bohatých preto možno považovať za náklad, ktorý uvaľujú na zvyšok spoločnosti. Pokračovanie článku

Na stupnici hlúposti od jedna do desať dávam tomuto nápadu známku 42. Reč je o zámere ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka zachraňovať vybrané veľké firmy vytvorením špeciálneho statusu “strategického podniku”. Ten by mal umožniť vláde zasahovať nariadením do kompetencií súdov, ad-hoc chrániť podnikateľské subjekty pred veriteľmi, ovplyvňovať ich riadenie. Ale nech najskôr prehovorí sám maestro Jahnátek: “Tento zákon by mal byť určitým garantom pre dodávateľov, že by nemali prísť o svoje pohľadávky. Zároveň by zákon umožňoval vstup štátu do spoločností, ktoré štát nazve strategickými podnikmi. Ten status strategického podniku by nekončil tým, že končí proces jedného konkurzného konania, ale vlastne by ten podnik dostal status aj do budúcna a vlastne každý nový majiteľ bude musieť v takejto spoločnosti hospodáriť veľmi obozretne a nie s nejakou predstavou, že podnik roztrhám na viacero kúskov a potom sa uvidí čo s ním bude. Čiže jedna zo zásad tohto zákona bude, že takýto podnik bude musieť byť riadený a prevádzkovaný ako celok.” Pokračovanie článku

V Nórsku sa začala reality šou aká okrem Škandinávie nemá páru ide vo svete. Daňový úrad nedávno sprístupnil databázu ročných príjmov i celkového bohatstva takmer všetkých nórskych daňovníkov (via Alex Tabarrok). Urobil tak na základe obnoveného zákona, ktorý si má ctiť tradíciu transparentnosti v tejto severskej krajine. Internet je v tejto súvislosti skvelá vec. Viaceré média ako napríklad NRK z údajov urobili databázy spojené s vyhľadávaním. Chcete vedieť koľko zarába váš sused? Vyťukajte jeho meno do vyhľadávača. Obovenie zverejňovania údajov, ktoré predchádzajúca vláda zastavila na tri roky, podľa New York Times podporovalo pred dvoma rokmi 32 percent Nórov, 46 percent bolo proti. Niečo podobné poznajú napríklad aj Švédi. Aj ich daňové záznamy sú dostupné online. No každý, koho údaje sú preverované, dostane upozornenie o osobe, ktorá sa o jeho daňové príjmy zaujímala. Nórsky prístup z toho robí väčšiu zábavu. Slovami jedného miestného bulvárneho novinára, je to buď prípevok k budovaniu otvorenej sociálnej demokracie, alebo niečo ako daňové porno. Pokračovanie článku

Som ten typ Knihožrúta, ktorý potrebuje, aby príchod novej knihy vyzeral ako malý obrad. Musím otvárať krabicu, ohmatať nový úlovok a prelistovať obsah. Ale časy sa menia. Domáca knižnica začína praskať pod náporom a za chvíľu sa jej kapacita vyčerpá. Je otázka času, keď budem nútený zobrať nas milosť Kindle a kupovať si knihy elektronicky. A miesto v knižnici vyhradiť pre zberateľské kúsky ako Pán prsteňov v koži, alebo vydanie Neuromancera pri priležitosti dvadsiateho výročia napísania cyberpunkovej legendy. Zároveň rád a vďačne za knihy platím, lebo chcem, aby boli autori aj finančne motivovaní písať skvelé diela. Dúfam, že sentimentálny úvod dostatočne signalizuje moju lásku k literatúre a úctu k spisovateľom. A teraz k veci. Súčasný spôsob úpravy autorských práv je obludná mašinéria na vytváranie monopolnej renty. A kritici dohody, ktorú Google uzavrel v suvislosti s projektom digitalizácie kníh, sú idioti. Pokračovanie článku

Keď som si tento týždeň inštaloval iTunes 9, opäť som sa zamyslel na tým, prečo si nemôžem legálne kupovať z iTunes Store hudbu bez toho, aby som vymýšľal okľuky cez americké adresy a darčekové kupóny. Veď tam mám konto, cez ktoré si sťahujem aplikácie do iPhonu. Prečo si cez tú istú kreditku nemôžem kúpiť nový album Alice in Chains za 9,99 dolára, keď si môžem kúpiť navigáciu za 99 eur? Prečo si môžem dať povedzme z britského Amazonu poslať nové cédéčko a stiahnuť ho do počítača, a prečo si nemôžem z toho istého Amazonu stiahnuť album do počítača? Nechcem nič počuť o DRM, autorských právach a všelijakých údajných zložitostiach predaja digitálnej hudby. Pokračovanie článku

Dve veci ma po návrate z dovolenky potešili. Prvá je, že sa po dlhej pauze na blogy etrendu vrátila Radostná veda. Druhá je, že Martin Filko oznámil intenzívnejšie blogovanie o ekonómii, ktorého nikdy nie je dosť. Ale úprimne povedané, prvý príspevok ma sklamal. Externality sú veľká téma, ktorej sa na Slovensku v praktickej politike i debatách venuje málo pozornosti. Rovnako aj vyčísľovaniu nákladov, ktoré napríklad developeri ako J&T Real Estate uvaľujú na okolie vlastnou bezohľadnosťou. Ale… Pokračovanie článku

Priame prideľovanie emisných kvót v slovenských podmienkach prinieslo niekoľko veľmi škaredých javov. Mnohé firmy dostali oveľa viac povoleniek, než potrebujú. Pôvodný zámer donútiť podnikateľské subjekty znižovať emisie sa v praxi zmenil na rozdávanie peňazí. Pretože prebytočné kvóty môžu firmy zobchodovať na trhu. Spôsob prideľovania bol netransparentný, poznačený korupciou. Úradníci získali neprimeranú moc, lebo môžu vydierať subjekty, ktoré potrebujú povolenky. Existujú informácie, že sa to deje. To je rádovo vyššia škoda, ako hypotetické riziko, že ak štátu raz dovolíme zdaniť správanie ex post, zneužije to pri iných príležitostiach Pokračovanie článku

Sobota 21. februára 2009, Polomka. Zrážku vlaku a autobusom na nechránenom železničnom priecestí neprežije 12 ľudí. „Obyvatelia Polomky si tragédiu stále nedokážu vysvetliť a nad jej dôsledkami bezmocne krútia hlavami,” hlási ešte v ten deň jedna zo slovenských televízií. V spravodajskom bloku s názvom Obyvatelia Polomky vidia za tragédiou osud. Teda nie málo ostražitého vodiča. A nie bezohľadnosť tých, ktorým ani po dávnejšej tragédií na tom istom priecestí neprekážalo, že na riziko zrážky upozorňuje namiesto svetelnej signalizácie len smetisková tabuľa. Čo by sa stalo, keby k podobnej tragédii nedošlo v nevýznamnej horehronskej dedine, ale v Spojených štátoch? Pokračovanie článku

Moja obľúbená libertariánska blogerka Megan McArdle, položila pred pár týždňami zaujímavú otázku: Prečo trh neprodukuje dostatok nefajčiarskych barov? Slovo libertariánska zdôrazňujem najmä preto, aby ju zbŕkli komentárori okamžite nepasovali za nevyliečiteľnú ľavičiarku. Podstata problému je takáto: napriek tomu, že nefajčiari tvoria väčšinou majoritu populácie, bez zásahu štátu v podstate nevznikajú nefajčiarke bary. Respektíve, existuje veľký nepomer medzi počtom fajčiarskych a nefajčiarskych putík. Pokračovanie článku