Vianoce možno sú najkrajší sviatok v roku. Ale mesiac strávený v nákupných centrách, ktorý im predchádza, patrí k tomu najhoršiemu obdobiu. Darčeky pod vianočným stromčekom sú výsledok stresu, tlačenice pred pokladnicami, stretávania nervóznych ľudí, bezradného premýšľania, akú farbu má mať pulóver pre otca tento rok. Americký ekonóm Joel Waldfogel má ešte horšiu správu. Zúfalá snaha zohnať pre najbližších vhodné dary sa končí neúspechom. Vianoce sú sviatky pokoja, ale i veľkého ničenia ekonomických hodnôt. Pokračovanie článku

Poloprázdne novostavby, množstvo bytov kúpených na kšeft, ktorý bohvieako nevynáša. Aj taký bol jeden z dôsledkov bratislavskej realitnej bubliny, ktorá v tomto roku pomerne prudko fučí. Ale to je nič oproti tomu, čo sa deje v Číne. V obrovskej krajine musia zrejme aj pochybné investície dosahovať obrovské rozmery. Uprostred krajiny vyrástlo kompletne nové mesto Ordos. Obytné domy, ulice, križovatky so semaformi, námestia, administratívne budovy. Problém je, že v ňom nikto nebýva. Pre miestnych sú ceny nehnuteľností i bývania príliš vysoké a smotánka, ktorá byty kúpila na kšeft, sa do nich nepresťahovala. Knieža Potemkin bol amatér. Pokračovanie článku

Rado Baťo si kladie zaujímavú otázku – a síce, či negatívna externalita predstavovaná často okázalou spotrebou bohatých ľudí by nemala byť predmetom pigouviánskeho zdanenia. Inými slovami, otázka je, či môže byť závisť legitímnou motiváciou verejnej politiky. Nie je moja ambícia zodpovedať túto otázku autoritatívne, zdá sa mi však, že Radova úvaha poukazuje na dva závažné javy, na ktoré by nemala ekonomická profesia ako aj tvorcovia verejnej politiky zabúdať. Prvý je fakt, že štandardný, nesofistikovaný, utilitarizmus, ktorý by mohol odôvodňovať takúto daň v mene zvýšenia spoločenského blahobytu, je veľmi neuspokojivý etický systém. Je preto znepokujúce, že táto utilitaristická pozícia je implicitná v drvivej väčšine ekonomického výskumu, ktorý si činí nárok robiť odporúčania pre verejnú politiku. Druhý, nemenej vážny jav je to, že argumenty, ktoré nám Rado tlmočí, naznačujú, do akej miery ekonómovia stratili kontakt s politickou filozofiou a ako schopnosť myslieť v širších, netechnických, súvislostiach. Pokračovanie článku

Poznáte ten starý vtip, kedy krčmár vyvesí tabuľu s nápisom „zajtra čapujeme zadarmo“. Na ministerstvách financií by pokojne mohlo byť napísané: „vyrovnaný rozpočet dosiahneme v strednodobom horizonte“. Pre politikov je najlepším obdobím pre konsolidáciu vždy zajtra alebo potom. Predtým ako by sme ich odsúdili, že sú to klamári a chcú s rečami o vyrovnanom rozpočte len obalamutiť voličov (čo sa samozrejme nedá vylúčiť), pozrime sa trochu aj na seba. Prvého januára si viacerí z nás dávame novoročné predsavzatia: prestať fajčiť, menej piť alkohol, zabehnúť maratón alebo napríklad schudnúť o pár kíl. Tieto záväzky väčšinou neprežijú ani prvý polrok. Prečo? Sme klamári alebo to nemyslíme vôbec vážne? Nie nevyhnutne. Akurát len „plánovač“ v našom mozgu opäť prehral boj s „pôžitkárom“. Títo dvaja sú nepriateľmi už od nepamäti. Racionálny plánovač sa rozhodne, že od zajtra nejeme sladké alebo si napríklad už nezapálime žiadnu cigaretu. Potom príde zajtra a pôžitkár uvidí sladký koláč alebo zacíti cigaretový dym a keďže rozhoduje skôr na báze emócií a aktuálneho úžitku, je po záväzkoch. Plánovač je porazený. Pokračovanie článku

Zločinci si zaslúžia prísne tresty. Zvyšovaním postihov je možné úspešne bojovať proti kriminalite. Väzenie nie je len pokus o nápravu ľudí, ktorí ubližujú iným. Je to i spôsob, ako nebezpečné indivíduá držať v izolácii. A trest je zároveň akt spravodlivosti, aká-taká satisfakcia pre obete kriminálnych činov. Toto všetko sú tvrdenia, s ktorými väčšina ľudí nebude mať problém súhlasiť. No čo ak je všetko inak? Čo ak existuje hranica, za ktorou uplatňovanie tvrdej ruky na potláčanie kriminality prestáva fungovať? Čo ak sú zatýkanie, súdenie a väznenie kontraproduktívne a spôsobujú presný opak – nárast miery kriminality? Profesor verejnej politiky Mark A. R. Kleiman tieto otázky kladie dve desaťročia. A teraz prichádza s odpoveďou, čo robiť, keď hrubá sila zlyhá. Pokračovanie článku

Šoféri medzi Trnavou a Bratislavou majú problém. Oslavované rozšírenie diaľnice D1 neprináša také benefity, o akých kompetentní rečnili a na aké sa pospolitý šoférsky ľud tešil. Zdá sa, že namiesto zvýšenia kapacity diaľnice a komfortu cestovania sa autá tlačia v strednom pruhu, kým pravý nechávajú poloprázdny. To, samozrejme, komplikuje plynulosť premávky a znižuje efektívnosť verejnej investície do posilnenia infraštruktúry. Jazdenie v strednom pruhu nie je slovenská špecialita. V Británii pred pár rokmi prebehla kampaň, ktorá mala naučiť šoférov využívať všetky jazdné pruhy. Podľa prepočtov motoristickej organizácie RAC, takzvaní middle-lane hoggers vyvolávajú náklady rovnajúce sa strate jednej tretiny kapacity diaľnice. Prečo sa vlastne šoféri zdanlivo absurdne tlačia v strednom pruhu a navzájom si vyvolávajú dodatočné náklady? Pokračovanie článku

Robotu Števa Hríba rešpektujem. Náš vzťah by som označil za profesionálne kamarátsky. Ale jedna črta jeho publikačnej činnosti ma vždy iritovala. Na môj vkus má príliš silný sklon k moralizovaniu. Prekáža mi priveľký pátos, ktorý do textov vkladá. No v poslednej dobre sám seba častejšie pristihnem, že mám podobné tendencie. Snažím sa to tomu brániť, nedávať to najavo v textoch, ktoré píšem. Ale tento pocit naberá na intenzite. Takže nasledujúce riadky sú čosi ako pokus o nevyhnutnú psychohygienu. Moja autorská činnosť okrem blogovania na Knihožrútovi v podstate spočíva v komentovaní toho, ako sa na Slovensku korumpuje a kradne. Za posledný rok si pamätám len málo úvodníkov v TRENDE, v ktorých by som sa o túto tému neobtrel. A práve v tejto súvislosti mám podozrenie, že hríbovatiem. Pália ma prsty napísať, že istá významná časť slovenských biznizmenov je skrátka banka zlodejských gaunerov, ktorí zhoria v pekle. A zďaleka sa to netýka len eštebáckych politických sponzorov a hávede, ktorá sa nalepí na každého, kto je momentále pri moci. Hovorím o relatívne ctihodných biznismenoch a manažéroch nezriedka nadnárodných firiem. Pokračovanie článku

Som ten typ Knihožrúta, ktorý potrebuje, aby príchod novej knihy vyzeral ako malý obrad. Musím otvárať krabicu, ohmatať nový úlovok a prelistovať obsah. Ale časy sa menia. Domáca knižnica začína praskať pod náporom a za chvíľu sa jej kapacita vyčerpá. Je otázka času, keď budem nútený zobrať nas milosť Kindle a kupovať si knihy elektronicky. A miesto v knižnici vyhradiť pre zberateľské kúsky ako Pán prsteňov v koži, alebo vydanie Neuromancera pri priležitosti dvadsiateho výročia napísania cyberpunkovej legendy. Zároveň rád a vďačne za knihy platím, lebo chcem, aby boli autori aj finančne motivovaní písať skvelé diela. Dúfam, že sentimentálny úvod dostatočne signalizuje moju lásku k literatúre a úctu k spisovateľom. A teraz k veci. Súčasný spôsob úpravy autorských práv je obludná mašinéria na vytváranie monopolnej renty. A kritici dohody, ktorú Google uzavrel v suvislosti s projektom digitalizácie kníh, sú idioti. Pokračovanie článku

Adam Smith kedysi vyhlásil: „Nikto nikdy nevidel zviera, ktoré by inému zvieraťu dávalo najavo, toto je moje a toto tvoje a som ochotný vymeniť jedno za druhé.“ Možno v dávnych dobách zakladateľa modernej ekonómie. Profesor na Yale Keith Chen to šťastie mal. Respektíve jedného dňa mu napadlo, že naučí opice používať peniaze. Voľba padla na malpy kaupcínske. Tréning priniesol zaujímavé výsledky. Opice dokázali reagovať racionálne. Keď cena vzrástla, kupovali od výskumníkov menej jedla. Keď klesla, kupovali viac. V inom experimente zasa prejavovali iracionálnu averziu k stratám. Ale najhoršie len malo prísť. Profesor raz zbadal, že jedna malpa nepoužila mincu na kúpu jablka, ale dala ju inej. V predchádzajúcom výskume K. Chen objavil v správaní opíc i prvky altruizmu. Stal sa aj teraz svedkom spontánneho aktu opičej solidarity? Pokračovanie článku

Keď bude o sto rokov Komisia pre revíziu dejín ľudstva vyhodnocovať najtrápnejšiu Nobelovu cenu za mier, zvíťazí Barack Obama. Keď bude vyhodnocovať najhlúpejšiu mierovú činnosť, ktorou sa ľudia zaoberali, zvíťazí boj proti globálnemu otepľovaniu. Presnejšie súčasný spôsob boja proti globálnemu otepľovaniu. A v decembri sa do Kodane zlezú bojovníci celého sveta, aby sa rozhodli, akým spôsobom budú peniaze vyhadzovať do luftu v najbližších päťročniciach. Pokračovanie článku