Počas mojej kariéry som mal česť robiť rozhovor s tromi laureátmi Nobelovej ceny za ekonómiu. Pri Robertovi Aumannovi sme dostali k dispozícii asi tak trinásť minút, počas ktorých sme sa hnali za otázkami ako zduté kozy. Interview s Myronom Scholesom nám organizátori stopli niekde v polovici pripravených otázok a dohodnutého času, lebo musel odísť do Viedne. Včerajší rozhovor s Edwardom Prescottom, ktorý vychádza v novom TRENDE, vyzeral byť oproti týmto podmienkam ako novinárska nirvána. Celých 40 minút bez prerušenia! Pokračovanie článku

Podozrievam časť slovenských libertariánov, že cítia akúsi ideologickú satifsakciu z toho, že ľudia si dnes vyžerú minulé (vládne) hriechy. Nemyslím si, že obmedzenie spotreby je čisto racionálna reakcia, ale zohrávajú v nej úlohu optimizmus a pesimizmus a spätná väzba medzi náladami a ekonomikou. Nemyslím si, že deflačné tlaky v situácii, keď sú mzdy nepružné smerom nadol, prinesú len vítane očistenie trhu v rámci kreatívnej deštrukcie. V mojom svete je miesto na keynesiánské zvieracie pudy. Pokračovanie článku

Začalo to Jej Veličenstvo kráľovná, keď sa ekonómov spýtala, prečo nepredpovedali hospodársku krízu. Economist zareagoval témou o zlyhaní (makro)ekonómie aj rozsiahlym okrúhlym stolom prehýbajúcim sa pod váhou ťažkotonážnych mien súčasnej ekonomickej vedy. Paleta názorov sa pohybuje od kajania sa, cez odmietanie, až po “on the other hand “. Medzičasom sa k otázke vyjadrilo všetko, čo má ruky a bloguje. Jednu z vtipnejších a odľahčenejších odpovedí, ktorá sa aj dala dočítať do konca, ponúkol Bill Easterly. Najvyšší čas, aby v problematike, ktorú si historia zapamätá ako Alžbetinu dilemu, stavil svoje dva centy Knihožrút. Pokračovanie článku

Pred pár mesiacmi boli médiá plné textov o nevyhnutnosti deficitných vládnych výdavkov, ktoré mali svet vytiahnuť z krízy. Medzičasom sa už začalo hovoriť o zelených ratolestiach, ktoré majú naznačovať koniec najhoršieho. To, čo chýba, je odpoveď, či vôbec fiškálne stimuly pomohli, a s akým efektom. Najčastejší komentár je, že ešte je príliš skoro na hodnotenie. Druhý najčastejší komentár je, že stimuly síce nezabrali, ale neskôr pomôžu pri oživovaní ekonómík a v boji s nezamestnanosťou. Nemali byť vládne výdavky hlavná zbraň proti pádu ekonomiky? Pokračovanie článku

Montagu Norman, neurotický guvernér britskej centrálnej banky, ktorý zvykol cestovať pod falošnou identitou a raz vyhlásil, že dokáže prechádzať cez steny. Émile Moreau, xenofóbny šéf Banque de France, posadnutý hromadením zlata a bojom proti anglosaskému imperializmu. Hjalmar Schacht, arogantný a prefíkaný nemecký guvernér, ktorý flirtoval s nacistami, aby sa neskôr zapojil do protihitlerovského sprisahania. A Benjamin Strong, šéf newyorského Fedu, prepracovaný človek s podlomeným zdravím, ktorý lavíroval medzi strachom o medzinárodný finančný systém a snahou ustrážiť domácu ekonomiku. Centrálni bankári, čo v 20. rokoch minulého storočia disponovali ohromnou silou. Muži, ktorých rozhodnutia vyústili do Veľkej hospodárskej krízy. Pokračovanie článku

Ceny nehnuteľností môžu ísť iba nahor. Donedávna to vyzeralo, že ľudia si tento silný intuitívny pocit pevne osvojili. Keď náhodou boli prinútení argumentovať, typická odpoveď obsahovala úvahy, že pôdu nie je možné nafúknuť. A že populačné tlaky spolu s ekonomickou expanziou nevyhnutne povedú k zdražovaniu bytov a domov. Tieto argumenty sú preukázateľne falošné. Ale je to jedno: presvedčenie, že byty budú len drahšie, vedie k nafukovaniu bublín. Tie niekedy spektakulárne prasknú. Ako tá americká v roku 2006, čo stiahla svet do hospodárskej krízy. Pokračovanie článku

V roku 1992 George Soros bol už miliardár, „najväčší svetový investor“ a filantrop. No chcel viac. Potreboval biznis, ktorý by mu nielen zarobil peniaze, ale priniesol i obrovskú publicitu. Vraj ju potreboval na zviditeľnenie charitatívnych aktivít. Príležitosť prišla po vstupe Británie do mechanizmu výmenných kurzov ERM. Krajina si nevybrala najšťastnejšie obdobie. Libru pravdepodobne zafixovala na [...] Pokračovanie článku