Pre milovníkov konšpiračnej teórie, že negatívne externality sú socialistický vynález, mám dobrú správu. V Štokholme sa rozhodli zdaňovať zápchy. Zaviesť mýtny systém, vďaka ktorému v čase dopravných špičiek vodiči platia za používanie ciest vyššiu sumu. A keďže Švédsko je výkladná skriňa konceptu sociálneho štátu, je jasné, že ide o červené sprisahanie (je pravda, že v Hongkongu zdaňujú zápchy už od roku 1975, ale výnimka potvrdzuje pravidlo, nie?). Teraz vážne. Nebudem opäť debatovať o takom elementárnom ekonomickom koncepte, ako sú externality. Tu je napríklad výborný článok harvardského ekonóma Edwarda Glaesera. Zaujalo ma niečo iné – spôsob, akým švédski politici v hlavnom meste presadili mýtny systém v referende v roku 2006. Ako upozorňuje Brandon Fuller na Charter Cities, hlavný problém ekonomicky korektných riešení, ako je zdaňovanie zápch, je ich neobľúbenosť. Debata nie je o tom, či je vyššia cena za používanie cesty v čase špičky správne riešenie, ale ako lepšie pravidlá v politickej realite uviesť do života. Pokračovanie článku

Rado Baťo si kladie zaujímavú otázku – a síce, či negatívna externalita predstavovaná často okázalou spotrebou bohatých ľudí by nemala byť predmetom pigouviánskeho zdanenia. Inými slovami, otázka je, či môže byť závisť legitímnou motiváciou verejnej politiky. Nie je moja ambícia zodpovedať túto otázku autoritatívne, zdá sa mi však, že Radova úvaha poukazuje na dva závažné javy, na ktoré by nemala ekonomická profesia ako aj tvorcovia verejnej politiky zabúdať. Prvý je fakt, že štandardný, nesofistikovaný, utilitarizmus, ktorý by mohol odôvodňovať takúto daň v mene zvýšenia spoločenského blahobytu, je veľmi neuspokojivý etický systém. Je preto znepokujúce, že táto utilitaristická pozícia je implicitná v drvivej väčšine ekonomického výskumu, ktorý si činí nárok robiť odporúčania pre verejnú politiku. Druhý, nemenej vážny jav je to, že argumenty, ktoré nám Rado tlmočí, naznačujú, do akej miery ekonómovia stratili kontakt s politickou filozofiou a ako schopnosť myslieť v širších, netechnických, súvislostiach. Pokračovanie článku

Národohospodársky teoretik Leoš Mareš svojho času vyhlásil: “A já se prostě netajím tím, že jsem si za několik mega koupil největší televizi na světě, že mám drahá auta a mobilní telefon za půldruhého miliónu korun. Hodně pracuji, dost vydělávám a rád si užívám – carpe diem, snažím se žít na sto procent… Spousta lidí vnímá bohatství druhých jako něco negativního, ale copak to nejsou právě bohatí kupující si drahé věci, kteří nejvíc přispívají do státní kasy?” Na túto tému som absolvoval počas posledných troch dní zaujímavé debaty. Najskôr ma Tomáš Bella upozornil na knihu The Spirit Level, ktorá sa kriticky pozerá na prijímovú nerovnosť medzi ľuďmi. Ešte som ju nečítal, ale jeden citát určite stojí za pozornosť. Autori knihy argumentujú, že odvrátená strana spotreby bohatých ľudí je trivializácia vlastnej spotreby v očiach chudobnejších. Nákupy Leoša Mareša znižujú spokojnosť ostatných s tým, čo majú. Spotrebu bohatých preto možno považovať za náklad, ktorý uvaľujú na zvyšok spoločnosti. Pokračovanie článku

Šoféri medzi Trnavou a Bratislavou majú problém. Oslavované rozšírenie diaľnice D1 neprináša také benefity, o akých kompetentní rečnili a na aké sa pospolitý šoférsky ľud tešil. Zdá sa, že namiesto zvýšenia kapacity diaľnice a komfortu cestovania sa autá tlačia v strednom pruhu, kým pravý nechávajú poloprázdny. To, samozrejme, komplikuje plynulosť premávky a znižuje efektívnosť verejnej investície do posilnenia infraštruktúry. Jazdenie v strednom pruhu nie je slovenská špecialita. V Británii pred pár rokmi prebehla kampaň, ktorá mala naučiť šoférov využívať všetky jazdné pruhy. Podľa prepočtov motoristickej organizácie RAC, takzvaní middle-lane hoggers vyvolávajú náklady rovnajúce sa strate jednej tretiny kapacity diaľnice. Prečo sa vlastne šoféri zdanlivo absurdne tlačia v strednom pruhu a navzájom si vyvolávajú dodatočné náklady? Pokračovanie článku

Moja prvá reakcia ohlásenú investíciu do zábavy a hazardu pri Bratislave za 1,5 miliardy eur znela: “Keď už nie vzdelanie, reformy a spravodlivosť, tak aspoň kurvy, hazard a chlast.” (nepohoršujte sa, je to citát z Facebooku). Rozsiahlejšie sformulovanú kritiku ponúkla napríklad Zuzana Roy. Keď odhliadneme od silného emocionálneho náboja, podstata jej, ale i moje úvahy je, že takúto investíciu môže sprevádzať množstvo negatívnych externalít. Zvýšenou kriminalitou počnúc, záťažou na mestskú insfraštruktúru končiac. Ale keď som sa nad tým viac zamyslel, nad rozhorčenosťou zvíťazila zvedavosť. Podľa teórie, že na všetko existuje na internete vedecká práca som sa pustil do pátrania. Bol som pomerne prekvapený. Podľa toho čo som našiel, nazval by som to “mixed evidence”, čo je akademický eufemizmus pre situácie, keď dáta nesedia tak, ako si to predstavuje teória. Pokračovanie článku

Adam Smith kedysi vyhlásil: „Nikto nikdy nevidel zviera, ktoré by inému zvieraťu dávalo najavo, toto je moje a toto tvoje a som ochotný vymeniť jedno za druhé.“ Možno v dávnych dobách zakladateľa modernej ekonómie. Profesor na Yale Keith Chen to šťastie mal. Respektíve jedného dňa mu napadlo, že naučí opice používať peniaze. Voľba padla na malpy kaupcínske. Tréning priniesol zaujímavé výsledky. Opice dokázali reagovať racionálne. Keď cena vzrástla, kupovali od výskumníkov menej jedla. Keď klesla, kupovali viac. V inom experimente zasa prejavovali iracionálnu averziu k stratám. Ale najhoršie len malo prísť. Profesor raz zbadal, že jedna malpa nepoužila mincu na kúpu jablka, ale dala ju inej. V predchádzajúcom výskume K. Chen objavil v správaní opíc i prvky altruizmu. Stal sa aj teraz svedkom spontánneho aktu opičej solidarity? Pokračovanie článku

Keď bude o sto rokov Komisia pre revíziu dejín ľudstva vyhodnocovať najtrápnejšiu Nobelovu cenu za mier, zvíťazí Barack Obama. Keď bude vyhodnocovať najhlúpejšiu mierovú činnosť, ktorou sa ľudia zaoberali, zvíťazí boj proti globálnemu otepľovaniu. Presnejšie súčasný spôsob boja proti globálnemu otepľovaniu. A v decembri sa do Kodane zlezú bojovníci celého sveta, aby sa rozhodli, akým spôsobom budú peniaze vyhadzovať do luftu v najbližších päťročniciach. Pokračovanie článku

Mŕtve zvieratá ležali na cestách, spôsobovali zápchy a problémy pri ich odstraňovaní. Hluk železných kočiarov a kopýt bol tak silný a stresujúci, že niektoré mestá zakázali konskú dopravu okolo nemocníc a iných citlivých oblastí. Nehovoriac o truse pokrývajúcom ulice. Len v New Yorku to bolo denne päť miliónov ton konských – oné – exkrementov. A dopravné nehody? V roku 1900 kone zabili dvesto Newyorčanov (1 zo 17 000). Porovnajte si to s rokom 2007, keď autá zabili v New Yorku 274 ľudí (1 z 30 000). Pokračovanie článku

Ekonóm musí okamžite šťastne zastrihať ušami. Chris Packham hovorí, že vzhľadom na všadeprítomnú obmedzenosť zdrojov, by ich sme sa mali radšej sústrediť na záchranu iných, životaschopnejších druhov a nemíňať peniaze na síce rozkošnú, ale beznádejnú pandu. A mali by sme porovnávať marginálne náklady a marginalné výnosy boja o záchranu jednotlivých živočíšnych druhov. Pokračovanie článku

O tom, že mediálny svet postihla súčasná kríza dosť drsne, som trochu písal pred mesiacom. Ale nedávno som si so zdesením na voxEU prečítal text od Matthewa Ellmana a Fabrizia Germana, čo ma inšpirovalo vrátiť sa k téme. Spomínaní páni sa obávajú, že kombinácia vplyvu silných inzerentov na obsah novín a iných ekonomických tlakov – free model na internete, prepad inzertného trhu a klesajúci predaj printov – bude mať negatívny dosah na kvalitu a spoločenskú užitočnosť médií. Ich recept spočíva v dotovaní žurnalistiky z verejných zdrojov a rozširovaní verejnoprávneho modelu. Než prejdem k prudkému nesúhlasu, najprv stručné vysvetlenie. Pokračovanie článku