Ako vychovať z fafrnka génia

Niektoré deti sú miláčikmi nebies. Loptu triafajú do bránky spoľahlivo presne, matematickú úlohu vyriešia vždy bez chyby a vysoké C vytiahnu tak čisto, že aj Paľo Habera bledne závisťou. Iné deti, nech akokoľvek tvrdo drú, vždy ostanú prinajlepšom priemerné. Rodičia pritom mnohokrát zvaľujú vinu na nemilosť sudičiek. No nie je priemernosť potomkov skôr chybou výchovy ako DNA?

Odpovede v ostatnom čase ponúklo niekoľko autorov. Daniel Coyle, autor knihy The Talent Code, sa stretol s ľuďmi, ktorí sa venujú otázke talentu teoreticky aj prakticky. Nazrel do tenisových hál, hudobných škôl či šatní bejzbalových ihrísk, aby videl, ako trénujú najlepší z najlepších. Priamo v teréne zisťoval, akým spôsobom sa rodí génius. Svoje postrehy vtipne zhrnul, popretkával perličkami a podoprel najnovšími objavmi z neurológie.

Pelé v interiéri

Malý kvíz. Ktorá krajina má najväčší kolektívny futbalový talent? Našťastie TREND nevychádza v Taliansku, Anglicku ani Španielsku, aby pre odpoveď Brazília nastal masívny odlev predplatiteľov. Druhá otázka. Prečo práve Brazília dosiahla taký nevídaný futbalový úspech? Nie, nie je to ani tradíciou, ani dobrým počasím a ani tým, že veľa Brazílčanov nemá väčšinou nič také mimoriadne na práci.Všetko toto majú aj mnohé iné krajiny, ktoré vo futbale nesiahajú Brazílčanom ani po päty.

Tak v čom to väzí? Anglický tréner Simon Clifford sa vybral do Brazílie, aby tajomstvo odhalil. A našiel sálový futbal. Hru, do ktorej boli Pelé, Ronaldo a ich priatelia zažraní dávno pred outdoorovou klasikou. Že to v Brazílii myslia s futsalom vážne, dokazuje aj fakt, že táto krajina vyhrala 35 z 38 zorganizovaných svetových šampionátov.

Dáva to logiku, keďže futsal je vlastne futbalový inkubátor. Hrá sa síce v malom, ale o to rýchlejšie. Je potrebná veľká presnosť, spolupráca, dobrá taktika a vynikajúca kontrola nad loptou. Keď potom prejdú futsalisti na veľké otvorené ihrisko, ich interiérová technika dostáva krídla.

A aká je Coylova pointa z brazílskej case study? Že géniovia sa géniami nerodia, ale si to natrénujú. A to nie hocijakým spôsobom, ale pomocou „deep practice“, čiže intenzívneho nácviku. Ten sa vyznačuje zameraním sa na chyby, okamžitou spätnou väzbou a rozbitím komplexnej zručnosti na malé kúsky.

Biely zázrak

Téza knihy však smeruje hlbšie. A to priamo do mozgu. Medicínskou odpoveďou na výnimočnosť je lipoproteín myelín. Nudná neurologická terminológia sa dá zjednodušiť do dvoch viet: čím viac myelínu, tým lepšie. Čím viac tréningu, tým viac myelínu.

Aby sa urobilo zadosť vedeckej presnosti, D. Coyle ponúka definíciu: „Myelín je izolácia, ktorá obaľuje nervové vlákna a zvyšuje silu, rýchlosť a presnosť signálu.“ A keďže elektrické signály riadia všetky ľudské činnosti, tak myelín vlastne zdokonaľuje schopnosti. A je úplne jedno, či je to hranie šachu, spev alebo žonglovanie s loptičkami.

Nečudo, že pri analýze mozgu Alberta Einsteina nezistili nič, čím by sa podstatne líšil od mozgu priemerných ľudí. Okrem množstva myelínu. Takýto výsledok potvrdzujú aj iné mozgové testy: ľudia s vyšším IQ majú v mozgu preukázateľne viac tohto bieleho zázraku.

Aby myelínu vzniklo čo najviac, potrebuje mať isté podmienky na svoj rozvoj. A to je presne tréning typu „deep practice“. No aby myelínová izolácia rozkvitala naplno, treba nervové závity rozhýbať mnohokrát. Hovorí sa o pravidle desaťtisíc hodín nevyhnutných na to, aby človek nejakú komplexnú zručnosť priviedol blízko k dokonalosti.

Zvyšok talentovej rovnice je len o tom, ako zabezpečiť, aby si človek svoj myelín v dostatočnom množstve vypestoval. Motivovať niekoho na desaťtisíc hodín tréningu a nájsť takých koučov a učiteľov, ktorí budú vyučovať správnym spôsobom, je takmer taká zložitá veda ako neurológia.

Liga výnimočných sirôt

D. Coyle má v zálohe zopár rád. Prvá je pomerne morbídna. Vraj pomáha, ak dieťa príde o jedného z rodičov. Optimálne tesne pred pubertou. Vysvetlenie je jednoduché: strata rodiča je stratou životnej istoty a tá pod vplyvom pudu sebazáchovy spúšťa v človeku vedomie, že to musí dokázať sám. Čiže potrebnú motiváciu. Tým však netvrdí, že zo všetkých sirôt a polosirôt vyrastú géniovia. No pomerne veľa géniov v histórii – od Napoleona cez Michelangela, Charlesa Darwina až po Marka Twaina – malo takýto osud.

Pre ružovú budúcnosť svojich detí dostanú rodičia od D. Coyla aj praktickejšie tipy ako vlastnú smrť. Napríklad radu, že jeden z najúčinnejších spôsobov, ako zničiť zárodky úspechu, je hovoriť ratolesti, aká je úžasne šikovná a talentovaná. Múdrosť, ktorú podporia mnohé súčasné knihy o výchove. Deti totiž nepotrebujú pochvalu, ale ocenenie vlastnej snahy.

Potvrdzuje to experiment s dvoma skupinami detí. Obe dostali rovnaký matematický príklad. Prvej skupine po vyriešení prízvukovali, akí sú inteligentní, druhú skupinu pochválili za snahu. Pri riešení ďalších rôzne náročných príkladov deti pochválené za snahu vždy prekonali deti chválené za chytrosť. Nálepka „ty si taký talentovaný“ totiž vytvára nepríjemný tlak na podanie výkonu v súlade s očakávaniami. Zatiaľ čo pri ocenení snahy sa žiak bude v budúcnosti snažiť ešte viac a prácu si bude užívať.

Ako (ne)poskladať šarkana

Aj ďalší autori napísali v ostatných rokoch knihy s ambíciou vysvetliť nadanie. Pozoruhodné je, že ich publikácie si neodporujú, skôr sa dopĺňajú. Všetci sa zhodnú na tom, že výnimočnosť nie je zakódovaná v DNA.

Malcolmovi Gladwellovi vstupuje do vzorca pre talent okrem desaťtisíc hodín nácviku aj vhodná výchova, kultúrne prostredie a séria životných náhod. Geoff Colvin si všíma, že výnimočnosť sa má rada s istým spôsobom tréningu. V podstate opisuje deep practice: spomaliť, rozbiť nácvik na malé kroky, všetko opakovať mnohokrát, zamerať sa na chyby a učiť sa z nich. Tretí autor, David Shenk vo svojom recepte na úspech spomína podobné ingrediencie: nácvik na hrane vlastných možností a neoblomná motivácia.

Čím D. Coyle svojich kolegov predstihol, je fakt, že svoju teóriu podložil solídnym neurologickým výskumom. Avšak vlastný sľub z názvu knihy, že ukáže, ako presne sa rodí veľkosť, plní skôr v medicínskej ako praktickej rovine. Kniha je plná inteligentných príbehov a postrehov zo sveta koučingu a tréningu. Avšak ucelený návod, ktorý by pomohol rodičom vychovať z ich fafrnka husľového virtuóza, chýba. Je to akoby sa v návode na poskladanie šarkana popisovali zákony aerodynamiky spojené s príbehom o tom, ako dedo zo susednej dediny použil pri jeho vytvorení namiesto papiera záclonu. Ale to na postavenie dobrého šarkana nestačí.

Autorka je spolupracovníčka TRENDU.

Daniel Coyle: The Talent Code. Greatness isn’t borne.  It’s grown. Here is how. Bantam, 2009, 256 s.

Daniel Coyle je editorom amerického lifestylového časopisu Outside. Okrem The Talent Code publikoval ešte ďalšie dve knihy. Prispieval do viacerých periodík vrátane The New York Times. Medzi jeho profesionálne úspechy patrí dvojnásobná účasť vo finále súťaže National Magazine Award.