Marečku, podejte mi iPad!

Ako sa človek mimo stredoškolského veku dozvie, že prišiel čas maturít? Predsa tak, že televízie informujú o úniku skúšobných otázok na internet. Táto hláška môže fungovať ako priemerný vtip v rámci zábavného programu na stužkovej slávnosti. No hovorí i čosi viac. A síce, že vzťah nových médií a vzdelávania sa vo verejnej diskusii často skloňuje v negatívnych súvislostiach. V lepšom prípade sa objaví informácia o tom, ako chudobná škola dostala od sponzorskej firmy balík počítačov. Čo mládež s technológiami robí, ako elektronika ovplyvňuje proces učenia, alebo či si digitálny dorast nevyžaduje úplne nový koncept vzdelávania – to sú otázky presahujúce bežný záujem. Douglas Thomas a John Seely Brown ich považujú za podstatné. V knihe Nová kultúra učenia ukazujú, čo by sa pedagogika v ére internetu mohla naučiť od samotných žiakov.

Klasická škola

Prostredie školy je obľúbený motív ľudovej zábavy. V našich končinách patrí medzi najpopulárnejší žáner filmová komédia so školskou tematikou. Či už ide o Obecnú školu, Marečku, podejte mi pero či Cestu do hlubin študákovy duše – situácia výučby je nevyčerpateľným zdrojom gagov, ktoré si národ osvojil. Okrem nie veľmi použiteľných informácií typu „Hliník se odstěhoval do Humpolce“ slúžia tieto snímky aj ako archív praktík vzdelávacieho systému, ktorým si každý z divákov prešiel. Aj z týchto filmov preto vieme, že výučba je proces odohrávajúci sa v školskej triede, pri ktorom je jasne stanovená učebná látka, hierarchia zúčastnených strán a ich príslušné kompetencie. Aktu vzdelávania dominuje osoba učiteľa, ktorý je nositeľom vedomostí a jeho úloha spočíva v ich sprostredkovaní svojim žiakom.

Určite nie je náhoda, že v žiadnej z populárnych školských komédií nemôže chýbať postava roztržitého či mentálne spomaleného vyučujúceho. Nejde pritom o ambíciu zosmiešňovať učiteľský stav, ale skôr o triezve poukázanie na fakt, že pedagogická výbava učiteľa nemusí vždy korešpondovať so spôsobom myslenia, záujmami, motiváciami, sociálnymi praktikami a mediálnymi návykmi jemu zverenej mládeže. A práve toto je bod, v ktorom na scénu vstupujú odborníci na vzdelávanie D. Thomas a J. S. Brown so svojou provokatívnou knihou.

Neustála zmena

Bežná predstava o školstve sa aj v našich končinách dodnes spája s „marečkovskými“ súradnicami 20. storočia. Ide o štandardnú situáciu konzervatívnej výučby, ktorej cieľom je, aby si žiak osvojil jasne stanovenú a naformulovanú dávku učiva. Aj tu si možno pre ilustráciu odskočiť k notoricky známej filmovej sekvencii, v ktorej si učiaci sa jedinec pri bifľovaní básne pomáha búchaním hlavou o skriňu. Thomasovi a Brownovi však nejde len o kritiku nezmyselného memorovania. Sústreďujú sa skôr na fakt, že pedagogike minulého storočia dominovala koncepcia stabilného kánonu vedomostí, ktoré bolo potrebné dostať do hláv dorastajúcej generácie.

Najneskôr na prahu 21. storočia sa však svet transformuje zo štádia stability do situácie permanentnej zmeny. Hlavným nositeľom neustáleho pohybu sú technológie, ktoré majú priamy vplyv na spoločenské zmeny a zároveň slúžia ako nástroje na orientáciu v meniacom sa svete.

Tejto novej situácii sa podľa autorov musí prispôsobiť aj vzdelávací proces. Memorovanie dát a poučiek nie je v tejto situácii nezmyselné preto, že sa takýmto spôsobom logické uvažovanie a učenie s porozumením nahrádza tupou technikou. Problém je skôr v tom, že čoraz viac „vedomostí“ dnes disponuje čoraz kratšou životnosťou. Iste, dátum narodenia spisovateľa či chemický vzorec nepodliehajú časovým zmenám. No v porovnaní s takýmito dátami má na dnešného človeka zásadnejší vplyv technologický progres, ktorý výrazne zasahuje do mnohých sfér jeho života. Dospelý človek 21. storočia si určite rýchlo vyhodnotí, koľko vedomostí a techník potrebných pre osobnú a pracovnú existenciu nadobudol v rámci štandardnej výučby na strednej či vysokej škole a koľko sa bol nútený naučiť sám za posledné mesiace.

Nová paradigma

V novom svete neustálych zmien je čoraz menej možné opierať sa o nemenné pravidlá, poučky a vzorce. Tento fakt má podľa autorov bezprostredný dosah na spôsob nadobúdania vedomostí. Primárny posun spočíva v tom, že v permanentne sa meniacom životnom prostredí nemôže vzdelávanie končiť opustením školských lavíc. Z učenia sa stáva celoživotný proces, v ktorom klasické školské vzdelanie predstavuje len časovo obmedzenú epizódu podliehajúcu nevyhnutnému dopĺňaniu.

Vplyv meniaceho sa sveta by sa v edukačnom systéme podľa autorov nemal prejaviť len tým, že sa upustí od koncentrácie na statické a ucelené bloky vedomostí. Neustála prítomnosť zmeny by sa mala stať témou samotného vzdelávacieho procesu. Dôležitejšie však je, že režimu progresu a pohybu by sa mali prispôsobiť aj pedagogické nástroje a metódy vyučovania. Nejde pritom len o to, že klasické médium papierovej učebnice dnes čoraz rýchlejšie naráža na hranice svojej obsahovej životnosti. Úvahy novej pedagogiky smerujú k tvorbe elektronických vzdelávacích rozhraní, ktoré by boli vybudované na logike neobmedzených úprav, dopĺňaní a updateov. Ako technická ilustrácia tu môže poslúžiť webová architektúra Wikipédie, ktorá umožňuje udržiavať dáta v aktuálnom stave a zároveň necháva otvorené dvere pre nové nástroje a možnosti využitia.

Spoločné učenie

Hľadanie nového prostredia a nástrojov pre učenie, ktoré by zodpovedalo duchu elektronickej doby, nie je len prázdne fantazírovanie. Ide o existujúcu prax. Stačí niekoľko minút surfovania po webe a vyhľadávač vypľuje množstvo stránok, blogov či diskusných fór, ktoré tvoria (aj slovenskí) tínedžeri. Fotoblog mladej nadšenkyne pre módu, prezentačná stránka streetartovej skupiny alebo videoblog partie skateboardistov – vo všetkých týchto prípadoch nejde len o zábavu. Ide tiež o ovládanie a grafické spracovanie webu, prácu s videom, fotografiami a zvukom, administráciu prispievateľov a diskutérov, linkovanie, zdieľanie či zapojenie sociálnych sietí.

Všetky tieto a mnohé ďalšie činnosti je nutné sa najprv naučiť. No na rozdiel od klasickej školskej situácie tu nejde o riadenú výučbu pod dozorom učiteľskej autority. Vedomosti a skúsenosti sa nadobúdajú diskusiou v skupine, metódou pokusu a omylu či inšpiráciou inými projektmi na webe.

Pochopiteľná námietka voči tejto forme učenia môže znieť, že tu ide o voľnočasové aktivity a nie o nadobúdanie serióznych vedomostí z chémie či dejepisu. D. Thomas a J. S. Brown by reagovali poukázaním na fakt, že mediálna gramotnosť sa dnes stáva základným predpokladom orientácie vo svete a nevyhnutným kľúčom pri vstupe do veľkého percenta pracovných profesií. Za podstatnejšie by však označili vlastnosti nového učenia: prebieha mimo klasických hierarchií, funguje na báze spolupráce a komunikácie zúčastnených, reaguje na zmeny nástrojov a pracovného prostredia. Úplne zásadný je však fakt, že takéto vzdelávanie pramení z nadšenia a dotyčný si ani neuvedomuje, že sa učí.

Odkaz učiteľom

Renegáti pedagogiky D. Thomas a J. S. Brown chcú učiteľom povedať dve veci. Po prvé, že prepojenie vzdelávania a moderných technológií sa nevyčerpáva zverejnením prednášky na YouTube, ktorú si môžu študenti pozrieť doma v posteli. A po druhé, že dnešná mládež napojená na techniku si osvojuje novú kultúru učenia, ktorá nezodpovedá poučkám klasického vzdelávania. Znamená to, že ak sa žiaci v škole na hodinách nudia, tak nasadené metódy výučby môžu byť horšie než tie, ktoré používajú sami žiaci po vyučovaní.

D. Thomas a J. S. Brown nie sú extrémisti, ktorí by sa dožadovali škôl bez učiteľov a lobovali za zrušenie všeobecnovzdelávacích predmetov. Tvrdia len, že princípy výučby dnes nemusia prameniť zo zaprášenej pedagogickej literatúry, ale dajú sa odpozorovať od mimoškolských učebných návykov samotných žiakov.

Táto digitálna eufória si, pochopiteľne, vyžaduje diskusiu. Napríklad pri otázke, či webová pedagogika z detí nevychová asociálnych technokratov, ktorí si s maturitným vysvedčením odnesú aj predstavu, že život sa odohráva na internete. Na druhej strane je ťažké ignorovať fakt, že mládež si dnes cestu k svetu čoraz viac otvára cez médiá, ktorých ovládanie si osvojuje iným spôsobom než násobilku či chemickú tabuľku prvkov. Túto novú kultúru učenia môže pochopiť a vo vyučovacom procese aj využiť len pedagóg, ktorý si cez prestávku bude viac všímať, čo žiaci riešia na svojich gadžetoch.

Douglas Thomas, John Seely Brown: A New Culture of Learning. Cultivating the Imagination for a World of Constant Change, 2011, 138 s.

Douglas Thomas je profesor na University of Southern California. Jeho výskum sa sústreďuje na prieniky technológií a kultúry. John Seely Brown tiež pôsobí na University of Southern California. Je spoluzakladateľom Institute for Research of Learning.