Kapitalisti a pomoc chudobe

Nikde nežije toľko optimistov ako v chudobných krajinách. Nefunguje tam zdravotníctvo, sociálny systém, ľudia sú často podvyživení a z každej strany počuť, aký úžasný potenciál sa tam skrýva. Takmer rovnako formulovaná veta zaznela aj v knihe, ktorá obsahuje 29 zamyslení nad situáciou chudobných krajín a možnými riešeniami. Medzi autormi možno nájsť viceprezidenta American Express, niekdajšieho podnikateľa v oblasti IT a spoluzakladateľa organizácie na pomoc rozvojovým krajinám Seven Fund či prezidenta Rwandy.

Najprv presviedčajú

Eseje o rozvojovej pomoci (autori viackrát zdôrazňujú, že nemajú na mysli humanitárnu, krízovú pomoc) sú rozdelené do troch tematických častí. Úlohou prvej je čitateľov dostať na vlnovú dĺžku autorov. Po kúskoch im vštepiť presvedčenie, že je dôležitejšie rozmýšľať viac nad rozvojom biznisu v chudobných krajinách ako nad sieťami distribujúcimi materiálnu pomoc zo zbierok bohatého Západu. V zmysle presvedčenia, že priama materiálna pomoc je len biznis pre neziskové organizácie, ktoré po odchode nezanechajú danú oblasť v oveľa lepšom stave, ako bola pred ich príchodom. Autori si pritom pomohli tradičným „marketingovým“ spôsobom: nechali za seba hovoriť niekoho, kto reprezentuje príjemcov pomoci.

Otázku, ako začať čitateľov presviedčať o potrebe kapitalizmu v chudobných krajinách bez toho, aby sa postavili do úlohy poúčajúcich západných biznismenov, vyriešili výberom autora hneď prvej eseje. Je ním Paul Kagame, prezident Rwandy. V krajine, kde pred desaťročím neobvykle krutým spôsobom pomreli v občianskej genocíde desaťtisíce ľudí, je dnes mier. A chudoba.

Bez významných surovinových zdrojov, infraštruktúry a dostatočného množstva vzdelaných ľudí hľadá africký štát spôsoby, ako naštartovať dlhodobý hospodársky rast. Zatiaľ sa môže spoliehať len na kávu, čaj a prírodné scenérie ako potenciál pre turizmus. Riešenie formou plantáží v rukách obrovských svetových koncernov, ktoré síce môžu zaručiť odber plodín, no sotva pokrok krajiny, odmieta. A definuje základnú tézu, ktorá sa priamo či nepriamo skrýva za všetkými esejami. Vniesť podnikateľského ducha medzi milióny obyvateľov regiónu. To by mala byť úloha vlád či zahraničných neziskoviek, ktoré prichádzajú zlepšovať život domácim. Pokiaľ bude vysnívaným džobom práca v štátnej správe, krajina sa ďaleko nedostane, píše prezident o najobľúbenejšom zamestnávateľovi v chudobných krajinách.

Zvyšok knihy už „len“ rieši, ako to spraviť v oblastiach, kde nielenže často nieto potrebnej infraštruktúry (od ciest cez školy až po bankový systém), ale kde pre tento spôsob chápania budovania prosperity chýba nastavenie vlády aj obyvateľov. A kde sú preto ľudia často oveľa viac naklonení prijímaniu darov ako riadeniu vlastného osudu.

Spasiteľská pasca

Mnoho ľudí má pre chudobných srdce, no len málo má pre chudobných aj rozum, tvrdí autor jednej z esejí. Podľa neho dôsledkom je relatívne vysoký záujem o okamžitú priamu pomoc a relatívne malý záujem pomáhať chudobným krajinám k sebestačnosti: „Ak je pomoc prostriedkom na nasýtenie našich pocitov, potom sa stráca dôraz na progres osoby, ktorej pomáhame.“

Scenár medzinárodnej pomoci, ktorý sa v rozličných verziách opakuje vo viacerých esejach, znie asi takto: dobrovoľníci či profesionálne organizácie prichádzajú do chudobných oblastí, aby pomáhali povzniesť tamojšie obyvateľstvo. Či už distribúciou materiálnych vecí, výučbou alebo ako lekári. Nadšenie, s ktorým tam prídu, však čoskoro vyhasína, keď sa konfrontuje s tamojšou kultúrou, ktorú autori nazývajú lokálna rezistencia. Patrí do nej nielen neochota tamojších orgánov či obyvateľov spolupracovať, ale aj ich snaha o obohatenie sa pri kontakte s týmito pracovníkmi. O úplatkových aférach či spolupráci s lokálnymi mafiami, ktoré sa dotkli aj najvýznamnejších svetových organizácií, sa už niečo popísalo.

Po prvotnom nadšení tak často nasleduje dezilúzia, ktorú nespôsobuje len priama skúsenosť s úbohými životnými podmienkami, ale často i nevďačnosť domácich, ktorou sú pomáhajúci odmeňovaní. Preto jedna zo základných poučiek pre pracovníkov rozvojovej pomoci je: Neverte, že ste spasitelia! Môžete za druhých pracovať i myslieť, no nemôžte za nikoho chcieť.

Presila otázok

Prečo pri dvoch podobne skorumpovaných a diktátorských režimoch, ako je ten v Číne a ten v Gabone, dosahuje jedna z krajín rast a druhá stagnuje? Prečo sú v niektorých krajinách bohatých na nerastné suroviny, ako je trebárs Nigéria, občianske nepokoje a ako sa chudobnej Rwande podarilo vyrovnať s traumou genocídy a zamerať sa na obnovu krajiny? Je pre rozvoj krajiny lepšie, keď má jej vláda k dispozícii prírodné zdroje alebo takéto bohatstvo predstavuje riziko, pretože vláda pri jeho využívaní odvracia pozornosť od rozvoja konkurencieschopnosti krajiny?

To sú len niektoré z otázok, ktoré autori zbierky nastoľujú. Na niektoré odpovedajú využívajúc štatistické dáta, no väčšinou ide o odpovede v anekdotách a postrehoch zo života v najchudobnejších krajinách sveta. Prečo tak často zlyhávajú biznis riešenia v oblastiach, kde sú naplnené mnohé predpoklady na ich zdarný úspech? Na mnoho problémov existujú jednoduché odpovede. Ako model zlyhaných biznis riešení slúži príklad dvoch pestovateľov kolokázií (hľuzovitá rastlina, trochu pripomínajúca zemiak). Po tom, ako zistili, že odberateľ im platí podľa hmotnosti produkcie, začali (na základe nie nepochopiteľnej logiky) rastliny viac polievať. Až sa jedného roka odberateľ neukázal. Keď sa neskôr posťažovali autorovi jednej z esejí, že boli oklamaní, rozhodol sa odberateľa vyhľadať a vec s nim vydiskutovať. Keď sa mu podarilo ho nájsť, dostal opäť logickú odpoveď. Ich plodiny si vyžadovali dlhší čas sušenia. Preto sa mu oplatilo nakupovať inde, hoci by ho to aj celé vyšlo o niečo drahšie.

Pod dojmom tohto a iných príbehov, v ktorých sa opisuje nevyužitý potenciál ľudí i krajiny, sa kniha prenáša do druhej tematickej oblasti. Po tom, ako sa mal čitateľ stotožniť s myšlienkou, že pomoc pre chudobných spočíva v ich zapojení do podnikania, ponúka niekoľko autorov „metodiku“, ako s tým začať. Postupne vysvetľujú, prečo je dôležité odhaľovať potenciál komparatívnych výhod jednotlivých regiónov, skúmať požiadavky zákazníkov, odolávať desaťročia vštepovanému paternalizmu a odovzdanosti.

Zaujímavými skúsenosťami ilustrovaným fenoménom, ktorými sa autori zaoberajú, je malá schopnosť spolupráce medzi jednotlivcami vo firmách. Predostierajú základné prepočty, podľa ktorých sa výroba, zvlášť poľnohospodárska, zbytočne predražuje pre vzájomnú nedôveru a neschopnosť kooperácie medzi firmami. Namiesto užšej špecializácie, ktorá by umožnila zvyšovať produktivitu, zostáva v spoločenstvách zakorenené rozmýšľanie robiť si všetko pod vlastnou strechou. Na základe týchto či ďalších problémov sa tamojší systém stáva neefektívnym.

Rast ekonomík je tak priveľmi závislý od medzinárodných korporácií, ktoré však pôsobia ako ostrovy. Či už sa venujú poľnohospodárstvu, ťažbe nerastných surovín alebo cestovnému ruchu, väčšinou sa ich pôsobenie neprenáša do budovania udržateľnej štruktúry ekonomiky. Teda do postupného zvyšovania konkurencieschopnosti na základe zvyšovania produktivity a efektivity vo všetkých odvetviach a procesoch fungovania krajiny. Mnohé jednoduché úkony si vyžadujú veľmi veľa času a úsilia.

Odporúčajú kapitalizmus

Hoci autori esejí sa zhodnú na tom, že cesta z chudoby vedie cez zapojenie sa do globálneho biznisu, zbierka ich životných skúseností z práce v rozvojových krajinách je zárukou, že neprezentujú svoj recept ako rýchly a zaručene účinný prostriedok. Naopak, niektoré eseje si kladú viac otázok, ako ponúkajú odpovedí. Najmä tie, v ktorých poukazujú na nastavenie mysle a kultúrne špecifiká brániace podnikateľskému mysleniu. Nepodceňujú ani vonkajšie faktory, s ktorými si zrejme neporadia nielen samotní podnikatelia, ale často ani celé krajiny. Napríklad komplikovaný prístup na trh, inštitucionálne problémy, spôsoby hodnotenia rizika zo strany investorov, protekcionizmus bohatých krajín a podobne.

Rozsievanie kapitalizmu v chudobných krajinách býva označované za novodobú kolonizáciu. A násilné zasahovanie do mentality, na ktorú majú tieto krajiny právo. Autori zastúpení v tejto zbierke esejí majú jasno. Tvrdia, že liečbou pre najchudobnejšie krajiny je kapitalizmus, do ktorého sú zapojení všetci obyvatelia, nielen tí, ktorí pracujú pre zahraničné kolosy. Ak to znamená zmenu mentality domácich, potom, žiaľ, niet na výber.

Poctivosť, s akou sa editori zbierky i samotní autori pozreli na chudobu v rozvojových krajinách, vzbudzuje sympatie. A tiež to, že všetci si pri rozvojovej pomoci čo-to „odskákali“. Hoci ich názory môžu pripadať ako príliš „západné“, ide o veľmi komplexný popularizačný pohľad na trvalo udržateľný rozvoj v chudobných krajinách.

Michael Fairbanks, ktorý knihu zostavil, je zakladateľ a emeritný šéf OTF Group, ktorá sa zaoberá poradenstvom a investovaním v rozvojových krajinách. Spolu s Andreasom Widmerom, ďalším z editorov knihy, založil Seven Fund, ktorého cieľ je publikovať výskumy o problematike podnikania a rozvoji v chudobných krajinách.