Električkový problém, verzia 1: Električka sa vymkla spod kontroly a rúti sa po koľajniciach, na ktoré šialený filozof priviazal päť ľudí. Ich smrti môžete zabrániť iba tak, že prehodíte výhybku a presmerujete ju na vedľajšiu dráhu, o ktorú je priviazaný iba jeden človek. Je morálne prípustné (či žiaduce) prehodiť výhybku? Električkový problém, verzia 2: Električka sa vymkla spod kontroly a rúti sa po koľajniciach, na ktoré šialený filozof priviazal päť ľudí. Jediný spôsob, ako ju zastaviť, a zabrániť smrti priatich ľudí, je strčiť pred ňu človeka, ktorý stojí vedľa dráhy. Je morálne prípustné, (či žiaduce) to urobiť? Pokračovanie článku

Pre milovníkov konšpiračnej teórie, že negatívne externality sú socialistický vynález, mám dobrú správu. V Štokholme sa rozhodli zdaňovať zápchy. Zaviesť mýtny systém, vďaka ktorému v čase dopravných špičiek vodiči platia za používanie ciest vyššiu sumu. A keďže Švédsko je výkladná skriňa konceptu sociálneho štátu, je jasné, že ide o červené sprisahanie (je pravda, že v Hongkongu zdaňujú zápchy už od roku 1975, ale výnimka potvrdzuje pravidlo, nie?). Teraz vážne. Nebudem opäť debatovať o takom elementárnom ekonomickom koncepte, ako sú externality. Tu je napríklad výborný článok harvardského ekonóma Edwarda Glaesera. Zaujalo ma niečo iné – spôsob, akým švédski politici v hlavnom meste presadili mýtny systém v referende v roku 2006. Ako upozorňuje Brandon Fuller na Charter Cities, hlavný problém ekonomicky korektných riešení, ako je zdaňovanie zápch, je ich neobľúbenosť. Debata nie je o tom, či je vyššia cena za používanie cesty v čase špičky správne riešenie, ale ako lepšie pravidlá v politickej realite uviesť do života. Pokračovanie článku

Vianoce možno sú najkrajší sviatok v roku. Ale mesiac strávený v nákupných centrách, ktorý im predchádza, patrí k tomu najhoršiemu obdobiu. Darčeky pod vianočným stromčekom sú výsledok stresu, tlačenice pred pokladnicami, stretávania nervóznych ľudí, bezradného premýšľania, akú farbu má mať pulóver pre otca tento rok. Americký ekonóm Joel Waldfogel má ešte horšiu správu. Zúfalá snaha zohnať pre najbližších vhodné dary sa končí neúspechom. Vianoce sú sviatky pokoja, ale i veľkého ničenia ekonomických hodnôt. Pokračovanie článku

Paul Krugman v jednom zo svojich svetlejších momentov napísal zaujímavú poznámku na tému verejných diskusií. Zaoberá sa takzvaným Godwinovým zákonom nacistických analógií – pri dostatočne dlhej diskusii sa pravdepodobnosť, že niekto prirovná oponenta k Hitlerovi, rovná jednej. Jedna z interpretácií zákona znie, že ak použijete kartu Hitler, znamená to, že v debate prehrávate a pre ostatných nemá význam pokračovať. Krugman navrhol pridať k zákonu rozšírenia. Netreba napríklad strácať čas s človekom, ktorý na volanie po vládnom zásahu v zdravotníctve zareaguje pripomenutím Sovietskeho zväzu. Alebo s diskutérom, ktorý proti poznámke o akceptovateľnosti miernej inflácie vytiahne Zimbabwe. Je to posun pôvodného významu Godwinovho zákona, ale nie je ťažké pochopiť, ako to Krugman myslí. Ide o to, že oponent použije v diskusii extrému, neprimerane zveličenú a nepravdepodobnú verziu vášho argumentu. Na podobnom princípe funguje slippery slope – ak dnes dovolíme vláde regulovať XY, zajtra skončíme v gulagoch. Alebo niečo podobné. Pokračovanie článku

NEVYZERÁ DOBRE TEN CELOSVETOVÝ SALAŠ, PÁN BAČA. ČO VY NA TO HOVORÍTE? Áno, aj bačovanie na Vôl Stríte má svoje hranice. Môžte aj tri dni špekulúvať, nakoniec je dôležité vždy len to, koľko máte oviec. Prísť o vlastnú ovcu v mariáši je jedna vec, ale prehrať požičanú môžu len dilinovia. MÚDRE SLOVÁ, LEN KEBY STE MOHLI ČITATEĽOM TROCHU VIAC PRIBLÍŽIŤ, PREČO KRÍZA VÔBEC VZNIKLA? Pre machrúvanie. Pred pár rokmi ma chlapi v dedine chceli nahovoriť na tú snežnú dosku. Reku, ste sa s koňom zrazili! Veď ma môžete rovno do zeme zahrabať. Prv som to skúsil na somárskej lúke, hentam naľavo. Keď som sa už dlhšie nestrepal, išiel som na strmší kopec. Myslel som, že som dobrý, tak som sa ja sprostý vytrepal na zjazdovku. Fero, kukaj! A potom som dva týždne ležal v špitáli. Pozri, milý môj, keď ti niečo ide pár rokov, myslíš si, že si pán veľkomožný, oprobuješ nebezpečnejšie kúsky až kým na hubu nepadneš. Takto nejak to pohnojili aj za veľkou mlákou. Pokračovanie článku

Poloprázdne novostavby, množstvo bytov kúpených na kšeft, ktorý bohvieako nevynáša. Aj taký bol jeden z dôsledkov bratislavskej realitnej bubliny, ktorá v tomto roku pomerne prudko fučí. Ale to je nič oproti tomu, čo sa deje v Číne. V obrovskej krajine musia zrejme aj pochybné investície dosahovať obrovské rozmery. Uprostred krajiny vyrástlo kompletne nové mesto Ordos. Obytné domy, ulice, križovatky so semaformi, námestia, administratívne budovy. Problém je, že v ňom nikto nebýva. Pre miestnych sú ceny nehnuteľností i bývania príliš vysoké a smotánka, ktorá byty kúpila na kšeft, sa do nich nepresťahovala. Knieža Potemkin bol amatér. Pokračovanie článku

Problematike merania korupcie, klientelizmu a hodnovernosti rôznych rebríčkov som sa tu na blogu už venoval. Hlavný problém je, že vnímanie korupcie a jej zachytávanie prieskumami verejnej mierny môže podliehať množstvu informačných šumov. V krajine môže byť napríklad móda hovoriť o korupcii a o tom, že všetci kradnú. Ľudia môžu podávať spostredkované informácie z desiatej ruky, nafukovať problém, alebo si jednoducho vymýšľať. Čiastkový indikátor môže byť aj iný. Napadol ma pri čítaní dvoch firemných textov, ktoré sme publikovali v priebehu pár týždňov. Prvý prípad je firma HKS Forge, ktorá tesne pred vstupom do reštrukturalizácie formálne presťahovala sídlo z Trnavy do Košíc. Náhoda chcela, že v aktuálnom čísle TRENDU píšeme o Petrocheme, ktorá sa pred konkurzným konaním formálne odsťahovala z Dubovej na tretie poschodie hotela Patriot do Vranova nad Topľou. Pokračovanie článku

Rado Baťo si kladie zaujímavú otázku – a síce, či negatívna externalita predstavovaná často okázalou spotrebou bohatých ľudí by nemala byť predmetom pigouviánskeho zdanenia. Inými slovami, otázka je, či môže byť závisť legitímnou motiváciou verejnej politiky. Nie je moja ambícia zodpovedať túto otázku autoritatívne, zdá sa mi však, že Radova úvaha poukazuje na dva závažné javy, na ktoré by nemala ekonomická profesia ako aj tvorcovia verejnej politiky zabúdať. Prvý je fakt, že štandardný, nesofistikovaný, utilitarizmus, ktorý by mohol odôvodňovať takúto daň v mene zvýšenia spoločenského blahobytu, je veľmi neuspokojivý etický systém. Je preto znepokujúce, že táto utilitaristická pozícia je implicitná v drvivej väčšine ekonomického výskumu, ktorý si činí nárok robiť odporúčania pre verejnú politiku. Druhý, nemenej vážny jav je to, že argumenty, ktoré nám Rado tlmočí, naznačujú, do akej miery ekonómovia stratili kontakt s politickou filozofiou a ako schopnosť myslieť v širších, netechnických, súvislostiach. Pokračovanie článku

Poznáte ten starý vtip, kedy krčmár vyvesí tabuľu s nápisom „zajtra čapujeme zadarmo“. Na ministerstvách financií by pokojne mohlo byť napísané: „vyrovnaný rozpočet dosiahneme v strednodobom horizonte“. Pre politikov je najlepším obdobím pre konsolidáciu vždy zajtra alebo potom. Predtým ako by sme ich odsúdili, že sú to klamári a chcú s rečami o vyrovnanom rozpočte len obalamutiť voličov (čo sa samozrejme nedá vylúčiť), pozrime sa trochu aj na seba. Prvého januára si viacerí z nás dávame novoročné predsavzatia: prestať fajčiť, menej piť alkohol, zabehnúť maratón alebo napríklad schudnúť o pár kíl. Tieto záväzky väčšinou neprežijú ani prvý polrok. Prečo? Sme klamári alebo to nemyslíme vôbec vážne? Nie nevyhnutne. Akurát len „plánovač“ v našom mozgu opäť prehral boj s „pôžitkárom“. Títo dvaja sú nepriateľmi už od nepamäti. Racionálny plánovač sa rozhodne, že od zajtra nejeme sladké alebo si napríklad už nezapálime žiadnu cigaretu. Potom príde zajtra a pôžitkár uvidí sladký koláč alebo zacíti cigaretový dym a keďže rozhoduje skôr na báze emócií a aktuálneho úžitku, je po záväzkoch. Plánovač je porazený. Pokračovanie článku

Národohospodársky teoretik Leoš Mareš svojho času vyhlásil: “A já se prostě netajím tím, že jsem si za několik mega koupil největší televizi na světě, že mám drahá auta a mobilní telefon za půldruhého miliónu korun. Hodně pracuji, dost vydělávám a rád si užívám – carpe diem, snažím se žít na sto procent… Spousta lidí vnímá bohatství druhých jako něco negativního, ale copak to nejsou právě bohatí kupující si drahé věci, kteří nejvíc přispívají do státní kasy?” Na túto tému som absolvoval počas posledných troch dní zaujímavé debaty. Najskôr ma Tomáš Bella upozornil na knihu The Spirit Level, ktorá sa kriticky pozerá na prijímovú nerovnosť medzi ľuďmi. Ešte som ju nečítal, ale jeden citát určite stojí za pozornosť. Autori knihy argumentujú, že odvrátená strana spotreby bohatých ľudí je trivializácia vlastnej spotreby v očiach chudobnejších. Nákupy Leoša Mareša znižujú spokojnosť ostatných s tým, čo majú. Spotrebu bohatých preto možno považovať za náklad, ktorý uvaľujú na zvyšok spoločnosti. Pokračovanie článku