Najefektívnejšie sú tie dane, ktoré nevidíme. Toto tvrdenie je variácia starého známeho “zíde z očí, zíde z mysle”. No ekonómka Amy Finkelstein zašla ďalej a vypočítala, aký veľký je efekt neviditeľných daní (via Ian Ayres). Elektronizácia mýtneho systému na diaľniciach umožnila vyberať oveľa vyššie mýto a šoféri boli oveľa menej citliví na zmenu ceny: “Odhadujem, že mýto je o 20 až 40 percent vyššie, ako by bolo bez elektronického systému. V súlade s vysvetlením založeným na (ne)viditeľnosti dane, som zistila, že pri elektronickom mýtnom systéme dopyt po využívaní cesty reaguje na výšku mýta menej elasticky a samo mýto je menej citlivé na volebný kalendár.” Pokračovanie článku

Kombinácia krízy a neschopnosti vlády má na verejné financie mimoriadne negatívny dosah. Verejný dlh Slovenska sa za tento a budúci rok zvýši podľa údajov ministerstva financií o necelých deväť miliárd eur. Kým na konci roku 2008 predstavoval dlh 27,6 percenta HDP, na konci roku 2010 to bude 40,8 percenta. A ďalšie dlžoby na úrovni okolo miliardy eur vznikajú z PPP projektov. Verejný dlh na priemernú rodinu tak vzrastie v tomto roku zhruba o 3 700 eur a o približne rovnaké číslo aj v budúcom roku. Pokračovanie článku

Poslanec SDKÚ-DS Štefan Kužma sa zaradil do dlhého zoznamu nezodpovedných populistov, podľa ktorých je riešenie “rómskej otázky” záležitosť predlžovania biča a tvrdších trestov. Rómovia kradnú zmeniaky, preto treba znížiť trestnú zodpovednosť pri priestupkoch na 14 rokov a preklasifikovať menšie krádeže na trestný čin bez ohľadu na výšku spôsobenej škody. Svet poslancov národnej rady všetkých farieb je taký jednoduchý. Zvýšime tresty, nájdeme zázrakom dostatok policajtov na vynucovanie zákona, zavalíme súdy zločinmi ukradnutia zemiakov a zaplníme väznice rómskymi zemiakovými delikventmi. Dobre, som ironický, ale toto niekedy zostáva ako posledná zbraň, ako sa dá postaviť populizmu. Pokračovanie článku

Na stupnici hlúposti od jedna do desať dávam tomuto nápadu známku 42. Reč je o zámere ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka zachraňovať vybrané veľké firmy vytvorením špeciálneho statusu “strategického podniku”. Ten by mal umožniť vláde zasahovať nariadením do kompetencií súdov, ad-hoc chrániť podnikateľské subjekty pred veriteľmi, ovplyvňovať ich riadenie. Ale nech najskôr prehovorí sám maestro Jahnátek: “Tento zákon by mal byť určitým garantom pre dodávateľov, že by nemali prísť o svoje pohľadávky. Zároveň by zákon umožňoval vstup štátu do spoločností, ktoré štát nazve strategickými podnikmi. Ten status strategického podniku by nekončil tým, že končí proces jedného konkurzného konania, ale vlastne by ten podnik dostal status aj do budúcna a vlastne každý nový majiteľ bude musieť v takejto spoločnosti hospodáriť veľmi obozretne a nie s nejakou predstavou, že podnik roztrhám na viacero kúskov a potom sa uvidí čo s ním bude. Čiže jedna zo zásad tohto zákona bude, že takýto podnik bude musieť byť riadený a prevádzkovaný ako celok.” Pokračovanie článku

V Nórsku sa začala reality šou aká okrem Škandinávie nemá páru ide vo svete. Daňový úrad nedávno sprístupnil databázu ročných príjmov i celkového bohatstva takmer všetkých nórskych daňovníkov (via Alex Tabarrok). Urobil tak na základe obnoveného zákona, ktorý si má ctiť tradíciu transparentnosti v tejto severskej krajine. Internet je v tejto súvislosti skvelá vec. Viaceré média ako napríklad NRK z údajov urobili databázy spojené s vyhľadávaním. Chcete vedieť koľko zarába váš sused? Vyťukajte jeho meno do vyhľadávača. Obovenie zverejňovania údajov, ktoré predchádzajúca vláda zastavila na tri roky, podľa New York Times podporovalo pred dvoma rokmi 32 percent Nórov, 46 percent bolo proti. Niečo podobné poznajú napríklad aj Švédi. Aj ich daňové záznamy sú dostupné online. No každý, koho údaje sú preverované, dostane upozornenie o osobe, ktorá sa o jeho daňové príjmy zaujímala. Nórsky prístup z toho robí väčšiu zábavu. Slovami jedného miestného bulvárneho novinára, je to buď prípevok k budovaniu otvorenej sociálnej demokracie, alebo niečo ako daňové porno. Pokračovanie článku

Cory Doctorow je skvelý spisovateľ science fiction. Jeho kniha Little Brother patrí v mojom súkromnom rebríčku za posledné dva roky na pozíciu číslo jeden v rámci žánru. A jeho novú knihu Makers už mám v nákupnom koši. Okrem toho je Cory Doctorow spolumajiteľ a spoluautor úspešnej stránky Boing Boing i jeden z najzaujímavejších ľudí na Twitteri. Ale v súvislosti s minulotýžňovou témou o autorských právach a Google Books je fascinujúci predovšetkým spôsob, akým knihy píše a predáva. Neexistuje azda lepší individuálny príklad modelu freemium, ktorého hlasný propagátor je Chris Anderson. Pokračovanie článku

Robotu Števa Hríba rešpektujem. Náš vzťah by som označil za profesionálne kamarátsky. Ale jedna črta jeho publikačnej činnosti ma vždy iritovala. Na môj vkus má príliš silný sklon k moralizovaniu. Prekáža mi priveľký pátos, ktorý do textov vkladá. No v poslednej dobre sám seba častejšie pristihnem, že mám podobné tendencie. Snažím sa to tomu brániť, nedávať to najavo v textoch, ktoré píšem. Ale tento pocit naberá na intenzite. Takže nasledujúce riadky sú čosi ako pokus o nevyhnutnú psychohygienu. Moja autorská činnosť okrem blogovania na Knihožrútovi v podstate spočíva v komentovaní toho, ako sa na Slovensku korumpuje a kradne. Za posledný rok si pamätám len málo úvodníkov v TRENDE, v ktorých by som sa o túto tému neobtrel. A práve v tejto súvislosti mám podozrenie, že hríbovatiem. Pália ma prsty napísať, že istá významná časť slovenských biznizmenov je skrátka banka zlodejských gaunerov, ktorí zhoria v pekle. A zďaleka sa to netýka len eštebáckych politických sponzorov a hávede, ktorá sa nalepí na každého, kto je momentále pri moci. Hovorím o relatívne ctihodných biznismenoch a manažéroch nezriedka nadnárodných firiem. Pokračovanie článku

Než sa pustím do kritiky Lukáša Filu za jeho kritiku projektu elektronickej zdravotnej karty, najskôr krátky príbeh. Zhruba pred dvoma rokmi sme sa potrebovali zbaviť starého počítača. Bol to taký ten prevádzkyschopný typ, ale na aktuálne štandardy stará a pomalá mašina. Spýtali sme sa svokra, či by sa im nezišiel v nemocnici. Reakcia nemocničných technikov? “Pán primár, kde ste zohnali taký počítač? Urobíme z neho server.” Tým chcem povedať, že som si vedomý úrovne informatizácie slovenského zdravotníctva. Nepochybujem o tom, že projekt e-health bude predražený a že sa jeho realizátori dobre nabalia. Naše investigatívne inštinkty v TRENDE sa už v súvislosti s elektronizáciou zdravotníctva prebudili. O čom pochybujem, je relevantnosť kritiky Lukáša Filu, alebo bezpečnostného fachmana Rasťa Tureka. Obaja zdôrazňujú, že integráciou údajov o pacientoch sa zvýši riziko ich úniku a zneužitia. A podľa Lukáša je projekt na hrane prípustného zásahu štátu do občianskych práv. V poriadku, ale čo takto porovnávať plusy a mínusy? Pokračovanie článku

Moja prvá reakcia ohlásenú investíciu do zábavy a hazardu pri Bratislave za 1,5 miliardy eur znela: “Keď už nie vzdelanie, reformy a spravodlivosť, tak aspoň kurvy, hazard a chlast.” (nepohoršujte sa, je to citát z Facebooku). Rozsiahlejšie sformulovanú kritiku ponúkla napríklad Zuzana Roy. Keď odhliadneme od silného emocionálneho náboja, podstata jej, ale i moje úvahy je, že takúto investíciu môže sprevádzať množstvo negatívnych externalít. Zvýšenou kriminalitou počnúc, záťažou na mestskú insfraštruktúru končiac. Ale keď som sa nad tým viac zamyslel, nad rozhorčenosťou zvíťazila zvedavosť. Podľa teórie, že na všetko existuje na internete vedecká práca som sa pustil do pátrania. Bol som pomerne prekvapený. Podľa toho čo som našiel, nazval by som to “mixed evidence”, čo je akademický eufemizmus pre situácie, keď dáta nesedia tak, ako si to predstavuje teória. Pokračovanie článku

Som ten typ Knihožrúta, ktorý potrebuje, aby príchod novej knihy vyzeral ako malý obrad. Musím otvárať krabicu, ohmatať nový úlovok a prelistovať obsah. Ale časy sa menia. Domáca knižnica začína praskať pod náporom a za chvíľu sa jej kapacita vyčerpá. Je otázka času, keď budem nútený zobrať nas milosť Kindle a kupovať si knihy elektronicky. A miesto v knižnici vyhradiť pre zberateľské kúsky ako Pán prsteňov v koži, alebo vydanie Neuromancera pri priležitosti dvadsiateho výročia napísania cyberpunkovej legendy. Zároveň rád a vďačne za knihy platím, lebo chcem, aby boli autori aj finančne motivovaní písať skvelé diela. Dúfam, že sentimentálny úvod dostatočne signalizuje moju lásku k literatúre a úctu k spisovateľom. A teraz k veci. Súčasný spôsob úpravy autorských práv je obludná mašinéria na vytváranie monopolnej renty. A kritici dohody, ktorú Google uzavrel v suvislosti s projektom digitalizácie kníh, sú idioti. Pokračovanie článku