Juraj Draxler: Dá sa ešte veriť ekonómom?

Som rád, že tu môžem zverejniť článok Juraja Draxlera, ktorý vyšiel v aktuálnom TRENDE:

Kritiku, ktorej ekonomická veda čelí v čase globálnej krízy, nemožno brať na ľahkú váhu. Neozývajú sa totiž len programovo nespokojní kritici kapitalizmu. V auguste vyšiel vo Financial Times rozsiahly komentár Roberta Skidelskeho, známeho britského historika a politického ekonóma. Zmeňte vyučovanie ekonómie na vysokých školách, naliehal, odbor potrebuje radikálne menej matematiky a abstraktných modelov, viac sociológie a filozofie.

Bol to iba ďalší z prominentných útokov. Nassim Taleb, bývalý „quant“ (ako sa označujú tvorcovia sofistikovaných modelov, ktoré banky používajú pri obchodovaní), pre americký Newsweek vlani v novembri vyhlásil, že „svet potrebuje menej ekonómov“. Taleb si trvalo uťahuje zvlášť z finančných expertov. Americký bankový sektor historicky nevytvoril zisk, upozornil začiatkom roka v komentári pre Financial Times. To, čo v tučných rokoch banky zarobili, v krízach zase stratili.

Taleb je enfant terrible, dlhoročný kritik systému. Zato Paul Samuelson je v podstate tvorca toho, čo mnohí dnes vnímajú ako ekonómiu. Neprišiel síce s kľúčovými konceptmi ako čiastočné a všeobecné ekvilibrium, marginality, utility a podobne. No bol to on, kto (s Williamom Nordhausom) vydal v roku 1948 knihu, z ktorej sa takmer všetky učebnice základov ekonómie klonujú. Predstavila odbor ako prísnu vedu plnú modelov. Ako inžiniersku matematiku aplikovanú na spoločnosť.

Samuelson potom ešte dlhé desaťročia prispieval k rozvoju mnohých oblastí ekonomickej vedy, za čo dostal v roku 1970 Nobelovu cenu. A práve tento snáď najslávnejší žijúci ekonóm v ostrom komentári v americkom Business Worlde v októbri 2008 vyhlásil: „Ja a moji kolegovia z MIT, Chicaga, Whartonu, Pennu atď. sa musíme pripraviť na veľmi nepríjemné chvíľky, keď budeme stáť pred svätým Petrom.“

Je ekonomická kríza zároveň krízou ekonómie? Stáva sa z vysokoškolských diplomov investícia pochybného charakteru? V prvom rade asi treba odlíšiť, čo je ekonómia v mediálnom poňatí a čo ekonómia ako veda.

Cool ekonómia

„Zožeňte mi, preboha, už nejakého jednostranného ekonóma!“ horekoval údajne v počiatkoch Veľkej hospodárskej krízy americký prezident Herbert Hoover. Chcel jednoduché rady. Nie počúvať, že „na jednej strane síce opatrenie prinesie toto, ale na druhej spôsobí toto“. Časy sa zmenili. Nie pre akademikov. Ale za posledné roky je v mediálnom poňatí ekonóm niekto, kto má suverénne odporúčania. Čo sa stalo?

Nástup „novej pravice“ vedený Ronaldom Reaganom a Margaret Thatcherovou v 80. rokoch so sebou priniesol určitú glorifikáciu ekonómie. Sociológia bola pre ľavičiarov, prorokmi nového hnutia boli Milton Friedman či Friedrich Hayek. Navyše sa významným prvkom verejných debát začali stávať kvázi akademické centrá s vopred danou agendou. Ekonómovia z týchto think-tankov by Hooverovi iste urobili radosť.

Určitý vplyv má aj to, že posledné dve dekády 20. storočia boli obdobie mohutného rozmachu finančných trhov. Zároveň sa menili finančné inštitúcie. Film The Meaning of Life od komediálnej skupiny Monty Python z roku 1983 ešte zobrazuje vnútro poisťovne v dovtedajšom klišé: sivý život úradníkov sediacich nad tabuľkami. Odvtedy sa veľa zmenilo. Banky či poisťovne získali lesk podobne ako práca v nich.

Financie boli odrazu super. Aj finančná ekonómia. V roku 1990 získali Nobelovu cenu prvý raz ekonómovia zaoberajúci sa vyslovene finančnými trhmi – Harry Markowitz, Merton Miller a William Sharpe. Postupne narastal význam vysoko abstraktnej ekonómie, založenej na sofistikovanej štatistike a modelovaní. Ako „svet“ sa prezentovali čísla v počítači. Až kým sa svetová ekonomika nezačala otriasať, čo prinieslo aj úvahy o vzťahu súčasnej ekonómie k realite.

Veda je skeptická

Zlyhala však ekonómia ako veda? Nuž, po prvé, aj ekonómovia sú len ľudia. Veda samotná je zbyrokratizované zbieranie poznatkov a ich triedenie. Je to skeptické poznávanie sveta. No hneď ako je ekonóm vyzvaný, aby dal odporúčania, nastupuje aplikácia. Je to odlišná situácia. Aj človek, ktorý je dobrý v špecifickom odbore, v analýze národných účtov či v mikromodelovaní, môže dokonale zlyhať, ak má usmerniť veci v reálnom svete.

Navyše treba brať do úvahy, že ľudia podliehajú módnym trendom, stádovitosti, ale i snahe zahrať prisúdenú rolu poradcu. V polovici 90. rokov bolo napríklad v dôchodkových diskusiách módne odporúčať široké zavádzanie kapitalizačných účtov. Teoretické argumenty sa ukázali ako prehnané. Ale napriek tomu nový prístup víťazil nad starým.

Iný príklad: ak medzinárodná inštitúcia, napríklad OECD, robí rozbor vzdelávacej politiky nejakej krajiny, často vsunie odporúčanie, aby sa zavádzali verejné tabuľky výkonnosti škôl. V skutočnosti neexistuje presvedčivý dôvod. Krajiny s vysoko výkonným školstvom také tabuľky nerobia alebo dokonca zakazujú (severské štáty). V Británii proti tabuľkám výkonnosti protestujú zlé aj špičkové školy. Jednoducho, ak treba navrhnúť „riešenie“, platený poradca má tendenciu si nejaké rýchlo nájsť.

Po druhé, áno, aj samotná podstata odboru vštepuje isté sklony, ekonómovia vidia veci „produktivisticky“. Chcú, aby sa niečo vyrobilo či komodifikovalo. Nie sú pre nich dôležité vzťahy ľudí, psychológia, politický kontext. Dá sa povedať, že napriek rozvoju behaviorálnej ekonómie sa typický ekonóm pohybuje skôr v silne štylizovanej realite, obývanej bytosťami so špecifickou racionalitou. Súvisí to aj so spomínanou matematizáciou ekonómie, kde silné zjednodušenie reality vyhovuje.

No a po tretie, pri posudzovaní viny sa treba pozrieť na to, koho presne viníme. Ekonómov z ústavov a univerzít alebo mediálne figúry, ktoré sú schopné v jednej vete vyjadriť realitu aj dať odporúčanie?

Kohout, Sedláček a tí druhí

Lesk ekonómie bol v posledných rokoch v postkomunistických krajinách možno ešte silnejší ako na Západe. Ekonómia dostala punc niečoho nového, západného, príťažlivého. Lenže prezentácia odboru v médiách je problematická. Pozrime sa na prípad Slovenska.

Po prvé, až príliš dominujú centrá s vopred danou agendou. Úlohou inštitútov ako INESS či Nadácia F.A. Hayeka je v prvom rade šíriť myšlienky slobodného trhu, nie poskytovať nezávislé analýzy. Čím ich, samozrejme, nemožno vylúčiť z verejnej diskusie. Naopak. Médiá však trochu zlyhávajú v tom, že sa ani skratkovito nesnažia kontext pôsobenia týchto think-tankov uviesť. Naopak, ich predstaviteľov vydávajú za ekonómov s veľkým E.

Po druhé, tak ako v každej inej oblasti verejnej diskusie, aj tu hrozí, že dominovať budú tí, ktorí sa nevenujú ani tak vede ako sebapropagácii. Príklady sa ľahko nájdu. V Česku, a dnes už pomerne často i na Slovensku, dostáva veľký priestor istý Pavel Kohout. Jeho analýzy sú, slušne povedané, nepresné. Kohout si napríklad minulý rok vytvoril blog. Na ňom (podobne ako v iných vystúpeniach) hlásal, že americký bankový sektor je zdravý, že žiadna kríza nehrozí. Ešte v auguste čitateľov poučil, že prepad akcií je chvíľkový a on si ide nejaký balík kúpiť, kým iracionálny výkyv trvá. S tým, že sa jeho texty míňajú s realitou, sa vyrovnal jednoducho – blog resetoval. A začal odznova, už vysvetľovaním riešení. Dostal aj miesto v komisii českej vlády pre boj s krízou.

Zaujímavou postavou je aj ďalší člen komisie. Tomáša Sedláčka médiá milujú. Necháva si gloriolu „ekonóma“, ale používa farbisté biblické prirovnania, hovorí o morálke. Ako bývalý poradca prezidenta Havla absolvoval bezdiplomový pobyt na Yaleovej univerzite. Tam o ňom a ďalších štyroch ľuďoch urobili v študentskom časopise medailónik pod titulkom 5 hot minds in economics (Päť ekonomických hlavičiek). Vyťažil z toho maximum. Už roky o ňom médiá či organizátori konferencií (vrátane Havlovho Fóra 2000) píšu, že bol na Yale „vyhlásený za jedného z piatich najvýznamnejších mladých ekonómov sveta“. Sedláček neprotestuje. A v žiare reflektorov sa evidentne cíti dobre.

Možno aj vďaka aktivitám takýchto verejných komentátorov si niekedy ľudia myslia, že profesia ekonóma je o verejnom komentovaní a vyjadrovaní názorov. Ale veda nie je suverénna. Vo vede sa viac než s istotou pracuje s pravdepodobnosťou. A zvlášť v sociálnych vedách treba rátať so zloženými kauzalitami viac ako s jednoduchými schémami príčina – efekt. A veda je najmä dosť únavné zbieranie faktov. Po hodinách strávených nad tabuľkami bolí hlava.

Nečakajme dramatické zmeny

Je dosť pravdepodobné, že diplom z ekonómie trochu stratí lesk. Ešte dramatickejšie to bude s príbuzným odborom business studies. A málokto predpokladá, že finančný sektor a platy v ňom narastú na úroveň spred krízy. Možno tiež dôjde k čiastočnému ústupu od silne mechanistického ponímania ekonómie. To je dobre, ekonometria je dobrý sluha, ale zlý pán. Skidelsky má tiež zrejme pravdu, ak volá po tom, aby sa silnejšie oddelilo vyučovanie makroekonómie od mikroekonómie. Tá prvá má získať oveľa širší záber, byť viac „náukou o spoločnosti“. Jednoducho, ekonómov ako jednotlivcov treba lepšie vzdelávať.

Ak však niekto viní ekonómiu z krízy, treba povedať, že veda je v tom nevinne. Poskytuje dostatočné nástroje na to, aby sme vedeli pomenovať neuralgické body svetového hospodárstva. A mnohí tak i robili. Špecialisti na medzinárodné financie rozoberali problém globálnych nerovnováh. Národohospodári rôznych teoretických škôl poukazovali na zvláštnosti štruktúry rastu posledných rokov. A mnoho finančných ekonómov tvrdo a prezieravo kritizovalo fungovanie finančných trhov.

Úlohy ekonómov sú z veľkej časti vlastne optimalizačné problémy. Kvôli nim sa vyvíjajú technické nástroje, kvôli nim sa robí zber dát. Priestor je aj na teórie. Ale čím je ekonómia ďalej od technických problémov, tým viac sa stáva politikou, tým väčší priestor dostávajú individuálne preferencie. S tým sa treba zmieriť. Len treba neustále upozorňovať na ten rozdiel – medzi akademikmi, ktorí sa hrajú s číslami, a ľuďmi, ktorí niečo predávajú: akcie, svoj čas v médiách či svoju predstavu fungovania spoločnosti.

Ekonómia je, povedané s Thomasom Carlyleom, pochmúrna veda. Zaoberá sa tým, ako čo najefektívnejšie využiť existujúce zdroje – ktoré sú vždy obmedzené. Nepredáva šťastnú budúcnosť. Ale práve preto tu ako veda bude o päťdesiat aj o sto rokov. Konkrétne obchodné či politické sny potrebujeme krátkodobo. Analýzy o tom, ako pracovať so zdrojmi, budeme potrebovať vždy.

Autor pôsobí v bruselskom inštitúte CEPS.