Mliaskači a šuchotáči

Vždy keď si kupujem lístok na nejaké kultúrne podujatie, mám z toho nesmiernu radosť. A takmer vždy keď tam prídem, pochytí ma zlosť.

Paradox? Ani nie. Len som si ešte nezvykla, že koncert, balet i muzikál, môžu byť doslova konzumnou záležitosťou. To, že Američania zjedia v kinách tony pukancov, vypijú hektolitre sladených nápojov s ľadom a na športových podujatiach doslova zlikvidujú kvantá hranolčekov a najrôznejších „burgrov“ akceptujem.

Ale keď mi v Metropolitnej Opere v Lincoln Centre odmliaska do ucha niekto celého Nabucca v tóninách o akých sa Verdimu ani nesnívalo ide ma rozhodiť. Rovnako, ako keď sa Plácido Domingo v úlohe Neptúna v Kúzelnom ostrove snažil zaujať moju susedu, ktorá striedavo chrumkala sušienky a za svetla mobilného telefónu sledovala v librete, v ktorej časti opery sa práve dej odohráva. Na jej ospravedlnenie, môžem povedať iba toľko,  že zorientovať sa v netradičnom diele Kúzelný ostrov nie je úplne jednoduché. (Libreto vzniklo spojením dvoch Shakespearových hier– Sen noci svätojánskej a Búrky, no a hudba k nemu ako mozaika z diel ôsmich barokových skladateľov — Händela, Vivaldiho, Ferrandiniho, Leclaira, Campry, Rebela, Rameaua a Purcella. Premiéru malo v Metropolitnej Opere na Silvestra 2011, takže chronicky známe rozhodne nie je. )
Podobný zážitok obohatený šuchotaním papierikov, som mala i pri predstavení Onegin v prevedení slávneho newyorského baletu (New York City Ballet). Takmer by som odprisahala, že keby naše deti sediace vedľa mňa tušili, aké vražedné myšlienky môže mať ich mama pri sledovaní klasického baletu, veľmi by ich to prekvapilo.

Hoci s vekom i pobytom v iných kultúrach moja miera tolerancie narastá aj po niekoľkých rokoch pobytu v USA len so zaťatými zubami tolerujem mliaskanie, žvachtanie a žuvačkové bubliny na tých najneočakávanejších miestach (v kabínke sedačkovej lanovky, v čakárni u lekára, na rodičovskom združení, v divadle, vo výťahu….). A aj napriek tu často zaužívaným výchovným metódam, či možno práve preto, trvám na tom,  že sú isté pravidlá slušnosti, ktoré treba rešpektovať. Vďaka nim viem, že naše deti si nepomýlia operu s bufetom a nevyložia v Starbuckse nohy na stôl.