Prečo ma Gorila nevzrušuje

Ku koncu 90. rokov novopečení slovenskí „veľkopodnikatelia“ krvácali na tom, že potrebovali do svojich účtovne veľkých majetkov prísun hotovosti na personálne a iné bežné náklady. Likvidita ale v časoch bankovej krízy a problémov s odbytom nebola. Penta jednak veľké náklady podnikania nemala, jednak si aj vtedy zabezpečila celkom slušný cashflow cez nejaké kontrakty s úzkym napojením na štát.

A hlavne, nenakupovali si do zasadiačiek koberce od Versaceho a nespali na vavrínoch, ale mapovali terén, kultivovali kontakty aj právnické know-how. A v novom tisícročí si začali budovať predpolie pre expanziu tak, ako to robia veľkí západní biznismeni: začali investovať do think-tankov a stavovských štruktúr a budovať široké, výživné politické podhubie pre svoje záujmy.

Dnes má Penta smolu v tom, že ju pristihli s nohavicami dolu. Tým myslím to, že sa na verejnosť dostali rozsiahle kontakty jej majiteľov s politickými špičkami. Nemyslím si, že sa oficiálne potvrdia podozrenia, že sa za politické služby platilo horibilnými sumami. Aj tak sa ale možeme opýtať, či celý tento cirkus aj bez toho bude mať vplyv na fungovanie krajiny.

A ako teda krajina funguje? Pripomeňme si krátko politickú jeseň. Bol to jeden veľký chaos:

• Padla vláda. Tí, čo ešte pred rokom tvrdili, že nesmieme v žiadnom prípade platiť nenažratým Grékom (Iveta Radičová a Ivan Mikloš), zrazu Slovákov presviedčali o potrebe európskej solidarity. Proti nim sa postavila strana, ktorá nesplnila prakticky nič zo svojho programu, akurát stihla rozhádzať peniaze na zbytočné, populistické referendum. Zrazu zásadovosť, bum. Síce úplne pomýlená, ale zase to bola zábava, to treba uznať. V rámci pestrej šou napríklad jeden z poslancov SaS nadšene zahraničným novinárom vysvetľoval, že jeho strana patrí „medzi posledných zástancov rakúskej ekonomickej školy v Európe.“* To už si rovno mohol na čelo nechať vytetovať „Sme tu všetci úplní trotli“.
• Anyway, k politickému chaosu sa pridal právny. Až keď vláda dostala nedôveru, začali sa právnici zamýšľať nad tým, ako vlastne môže exekutíva dovládnuť. Nakoniec museli meniť zákon. A medzitým sa teda odhlasovalo pristúpenie Slovenska k novým podmienkam ohľadne eurovalu – ale nie je jasné, či druhé hlasovanie o záväzku Slovenska bolo vôbec legálne! Nad tým sa tiež všetci začali zamyšľať až ex post.
• Nevadí, na podobné faux pas bola jeseň bohatá… Poslanci ešte stihli napríklad na pár týždňov omylom, zlou formuláciou v zákone, podľa všetkého zrušiť Telekomunikačný úrad.
• Za túto excelentnú „prácu“ by asi ani nemali dostať plat, nie? Omyl! Išli sa, naopak, odmeniť kráľovsky. Rok predtým totiž schválili zákon, podľa ktorého sa ich platy mali zvýšiť tým viac, čím viac škrtli verejných výdavkov. V krajine, kde novinári hodnotia prácu poslancov podľa toho, kto zabije čím viac času posedávaním v pléne, vlastne dáva vyvíjanie úplne nezmyselných noriem zmysel. Až na takú drobnosť, že zákon typu „síce ide kríza, ale nám poslancom, na rozdiel od vás občanov, platy porastú, dokonca tým viac, čím viac vám škrtneme“ by bol politickou samovraždou. Krátko pred účinnosťou na to niekto prišiel – a do pár hodín sa všetci zúčastnení dohodli, že zákon, za ktorý pred rokom hlasovali, treba okamžite zmeniť!
• Poslanci sa neprezentovali len na pôde samotného parlamentu. Ondrej Dostál aktom, ktorý by ocenili v hociktorej materskej škôlke, na štátnej recepcii ťažko urazil čínskeho veľvyslanca. Na prianie hostiteľov ho z ich súkromnej akcie úplne v súlade so zákonom aj dobrými mravmi vyhodili diplomatickí policajti. Za Dostála sa ale okamžite postavil Daniel „Kalašnikov“ Lipšic. Akurát že jeho, pre zmenu, nepodporili nadriadení predmetných policajtov, ktorí ich konanie, úplne správne, odobrili.
• Nevadí,  Lipšic si aj tak urobil pekný záver roka… na koncerte Lucky Bílej. Na ten sa mu poskladali vďační daňoví poplatníci.

Atakďalej, atakďalej.

A teraz do toho padne kauza Gorila. Spásne. Môžeme sa tváriť, že za ten bordel môže niečia manipulácia.

Pritom kauza ťažko môže niečo zmeniť.

Po prvé, zásadne nezmení postoje obyvateľstva. Široké masy ju totiž ani len nesledujú. Áno, netreba sa nechať oklamať kričaním malej skupiny. Aj čítanosť „gorilích“ článkov v denníku SME je pomerne nízka, a to sa bavíme o publiku, na ktoré takéto témy najviac zaberajú.

Je táto letargia väčšiny odsúdeniahodná? Nebol by som si taký istý. Veľa ľudí podľa mňa mediálny diskurz o korupcii berie ako hru dvoch táborov. Na jednej strane sú domáci podnikatelia, z ktorých mnohí proste musia robiť veci, ktoré sú problematické, lebo inak prežiť nejde. A na druhej strane je mládež v neziskovkách, v médiách a v pravicových stranách. Do domácich korupčných štruktúr sa nemusia zapájať, pretože proste hrajú inú hru. O demokratizačné granty či iné ľudomilé aktivity a o posty v nejakých medzinárodných štruktúrach. Z pohľadu mnohých ľudí ide len o iný druh pochybného válova. Priznám sa, že do určitej miery s takýmto ľudovým názorom sympatizujem**. Napríklad veľa mimovládok je len iný druh korupcie, bohužiaľ. Podobne ako teplé miesta v medzinárodných inštitúciách či lukratívne konzultačné kontrakty pre bývalých a budúcich ministrov.

Po druhé, kauza nezmení správanie sa podnikateľských elít a ich vnímanie sveta. Prečo by mala? Nebavíme sa o tlaku silnej, štruktúrovanej občianskej spoločnosti, popretkávanej morálnymi a intelektuálnymi autoritami. Veľkopodnikateľ proti sebe vidí mladého, naivného novinára. Alebo demonštranta, ktorý vstane zo stoličky v pobočke medzinárodnej korporácie a ide si na chvíľu zadupať pred parlament. Takéto detské výpady nemajú šancu meniť koordinačné dilemy podnikateľa, ktorý by možno aj chcel pevnejšie pravidlá. Nemajú šancu meniť hru.

Po tretie, zabudnite na to, že sa vytvorí nejaký sústavný, cielený tlak na vyšetrovanie a na vyvodzovanie politických dôsledkov. Médiálne správy sa postupne rozmelnia v rôznych hlúpostiach až dementnostiach. A organizátori? Žijú v krajine občianskych ústav, večnej dúhy a stád jednorožcov.

Odnesie si to pár vyšších úradníkov a pár politických dinosaurov, to je všetko.

Čím nechcem povedať, aby to nevyznelo úplne cynicky, že nemám vôbec žiadne sympatie s protestujúcimi. Mám a okrem nahnevanosti oceňujem aj kreatívnosť a vtipnejšie vsuvky.

Podobne nepatrím k sympatizantom Penty. Špeciálne sa mi nepáči jej vplyv v zdravotníctve. Ale, úprimne povedané, aj keď nemusím multimilionára vyvážajúceho sa na aute typu Hummer, ani proti nemu nič a priori nemám. To už mi viac, na prvý pohľad a bez rozmýšľania, vadia rôzni obchodníci s herbaživotom či astrológiou.

Na Slovensku nie sú, bohužiaľ,  skupiny občianskej spoločnosti, ktoré by bežali s dobou. Keď bežala mečiarovská privatizácia, spôsobnú mládež nerozčuľovala neefektívnosť transformačného procesu, ale ju proste ovládala závisť voči ľuďom, ktorí si rozoberali majetky s veľkou účtovnou hodnotou. Nevšímala si rast skutočných žralokov. Podobne sa v bratislavských kaviarňach nikdy nepreberali temné stránky dzurindovskej privatizácie, nepatrilo to k bontónu. Fakt, že ľudí potom vyženie do ulíc materiál ako Gorila vyvoláva naozaj cynický úškrn.

Prúser nie je Gorila, prúser je celkový stav slovenskej politiky a občianskej spoločnosti. V každej krajine sa nájde politická mládež, ktorá je pekne mimo. Problémom Slovenska je, že okrem nej už prakticky nič nie je. Dlhé roky sa na pozadí rôznych druhov privatizácie krajiny verejná diskusia za pomoci mnohých užitočných idiotov z médií a mimovládiek zužovala na pár klišé, čoraz abstraktnejších a povrchnejších. Včera to bolo „menej štátu“, „postúpme v rebríčkoch konkurencieschopnsti“, „medzinárodné inštitúcie nám odporúčajú“. A dnes sme v špirále infantilností o „poslancoch kontrolovaných priamo občanmi“ a „internetovej ústave“.

Je to chaos. A za ten jednoducho nemôže jeden šikovný manipulátor. Takú moc nemá nikto. Ani Penta nie.

*Títo ľudia pod rakúskou ekonómiou rozumejú zmes „protrhových“ textov na rôznych webstránkach väčšinou americkej proveniencie, kde sa propaguje všetko od zlatého štandardu až po rovnú daň.

** Raz som sa o jednom zo šikovnejších mečiarovských privatizérov bavil s dobre plateným bratislavským novinárom. „Nechápem, prečo sa taký inteligentný človek dal na privatizáciu, veď sa mohol zamestnať na dobrom mieste v nejakej veľkej medzinárodnej firme,“ povedal. A tento výrok nádherne ilustruje myslenie mládeže, ktorá sa cíti neskorumpovaná proste vďaka svojej servilnosti voči niečomu, čo reprezentujú moderné, veľké lesklé budovy.