Vanička, dieťa a procesný manažment

V reakcii na predošlý blog sa ma zopár ľudí spýtalo, ako som dokázal predpovedať kostlicov v univerzitných skriniach. Na naše spoločné prekvapenie sa totiž prvý škandál – podivné prijatia na Právnickú fakultu UK – objavil tri dni po jeho uverejnení.

Nie som prorok. Netušil som, čo sa objaví, ani kde. K presvedčeniu, že sa niečo určite objaví, som prišiel analýzou toho, čomu sa komplexné akreditácie nevenovali – riadiacich procesov vysokých škôl. Hodnotili sa vstupy (počet pedagógov a študentov, prítomnosť garanta, technické vybavenie učební, knižníc, laboratórií a pod.) a výstupy (počet ukončených doktorandov a ich publikácií). Nikto sa nezaoberal tým, ako prebieha vzdelávací proces, jeho riadenie a podpora, hoci na nich činnosť VŠ stojí a padá. Tento zložitý komplex činností je „akoby vyriešený“ povinnosťou mať garanta študijného programu. Či a nakoľko garant prispieva k zmene zamerania a rozvoju obsahu, či sleduje, čo sa deje v učebniach a laboratóriách, či radí mladším kolegom pri skvalitňovaní výučby nie je pre udelenie akreditácie rozhodujúce. Stačí, keď existuje.

Na druhej strane, kým nečinnosť garanta môže viesť k zanedbávaniu výučby a slabým vedomostiam absolventov, nespôsobí škandál na úrovni podozrivého prijímacieho konania alebo neoprávneného udeľovania diplomov. Tie sa musia realizovať vyššie – na dekanátoch a rektorátoch. Ich práca sa pri akreditáciách nesledovala vôbec. Tam, kde nehrozí riziko kontroly, sa skôr-neskôr objavia podvody alebo aspoň pokusy o ne.

Na predpovedanie problémov som nepotreboval veštecké schopnosti. Vychádzal som z elementárneho poznatku, že keď sa nekontroluje obsah vaničky, občas sa s ňou vyleje aj dieťa. Zatiaľ som nepočul, že by vonkajšia, nezávislá inštitúcia kontrolovala administratívne konania VŠ. Skôr naopak. Keď sa objaví snaha o vyšetrenie nezrovnalostí, niekto kompetentný prehlási, že ide o zásah do autonómie univerzít. Z toho je aj neinformovanému pozorovateľovi jasné, že netransparentné procesy sú nielen živnou pôdou zneužívania právomocí, ale že sú zrejme aj bežné. Profesora Devínskeho som de facto obvinil, že niečo na UK skrýva. Ostáva mi už iba dúfať, že mal obavy práve o tieto jediné a izolované prípady.

Na vysokých školách sa zanedbáva procesný manažment. Ten chápe výrobné i administratívne procesy sledovanej organizácie ako nadväzujúce činnosti, z ktorých každá má dve dômyselne prepojené zložky: aktivitu (vstup, výstup, účel) a kontrolu jej realizácie. Takže pozostáva nielen z vykonania dielčej operácie (vylievať vaničku po kúpaní), ale ešte pred začatím aj preveruje jej aplikovateľnosť (neprítomnosť dieťaťa) a po skončení kvalitu realizácie (vanička je prázdna a čistá pred ďalším použitím).

Aktivity vysokých škôl sú detailne opísané v ich štatútoch a organizačných poriadkoch. Tie sa predkladajú ministerstvu školstva na schválenie, takže je logické predpokladať, že sú v súlade s vysokoškolským zákonom. Nedávne škandály však ukazujú, že chýba dôkladná kontrola:

• vykazovania výsledkov štúdia (na Trenčianskej univerzite),
• priebehu prijímacieho konania (na Univerzite Komenského), 
• habilitačných konaní (tamtiež).

Škandály zároveň ukazujú, aké naivné je spoliehať sa na vnútorné mechanizmy vysokých škôl. Na zlepšenie sa ponúkajú dve cesty (najlepšie kombinácia oboch):

• Automatizácia riadiacich procesov vhodným softwarom: Je známy ako Entreprise Content Management System (ECMS alebo CMS) alebo Document Management System (DMS). Jeho prednosťou je, že dokáže redukovať administratívnu činnosť tým, že jej podstatnú časť vykonáva sám. Po prijímacích skúškach napríklad rozošle potvrdenia o prijatí všetkým prijatým uchádzačom. Neprijatých súčasne informuje o výsledku a odvolacom mechanizme. Presne definovaný systém prístupových práv zabráni dekanovi „schovať pred rektorom“ zamietacie listy a reagovať na odvolania sám. ECMS zabezpečí aj to, aby odvolania išli priamo rektorovi a iba on smel na ne reagovať. (Vzhľadom k úsporám na počte administratívnych pracovníkov a zaručenej kvalite spracovania ide o lacný software.)
• Posudzovanie kvality vhodnou formou vonkajšej kontroly: Kontrola funkčnosti a spoľahlivosti vnútorných procesov môže, ale nemusí byť nevyhnutnou súčasťou akreditácie. Mala by byť však trvalá, sústavná a záväzná do takej miery, že bez jej kladného výsledku sa nebude môcť akreditácia udeliť. Mala by preverovať záznamy asi 10 % študentov každého ročníka. Externý audit je dôležitý aj preto, lebo pri slovenskej vynaliezavosti ani ECMS nemusí byť stopercentnou garanciou čistoty. Musí existovať aj možnosť paralelnej kontroly nezávislými zainteresovanými inštitúciami, napríklad zástupcami neprijatých uchádzačov o štúdium. Aby nedochádzalo k nezmyselným obštrukciám, možno prijať zásadu, že kontrola, ktorá nič nenájde, zaplatí škole vynaložené náklady.

Ak sa však kontrola transparentnosti administratívnych procesov VŠ stane súčasťou ich hodnotenia, dá sa dokonca očakávať opačný efekt – vznik nezávislých certifikačných organizácií. Školy, ktoré sú presvedčené, že konajú transparentne a v súlade s legislatívou, sa podobnému auditu podrobia dobrovoľne – podobne, ako to robia podniky a organizácie, ktoré chcú získať certifikát kvality ISO 9001. Škola, ktorá tak nespraví, ostrakizuje sama seba.

Krajšiu budúcnosť si pre vysoké školstvo ani nedokážeme želať.