Minister niečo chcel…

Pri pohľade na uplynulé štyri roky v školstve mám zmiešané pocity. Po dlhý čas som sa domnieval, že aktivity ministra Mikolaja spôsobujú iba jednu katastrofu za druhou. Až po jeho odvolaní tento pocit mierne strácam a začínam vidieť aj pozitívne - hoci často nechcené - dôsledky jeho štvorročného pôsobenia. A začínam chápať, v čom spočíval jeho prínos a jeho základný omyl:

Plusom bola snaha niečo zmeniť. Pri presadzovaní svojich (odôvodnených a často celkom rozumných) zámerov si však vybral najhorší možný manažérsky prístup. Ten, kto chce zvýšiť efektivitu znalostných pracovníkov, musí postupovať úplne inak. 

Vďaka Mikolajovi sa napríklad konečne rozbehla komplexná akreditácia vysokých škôl. Jej priebeh bol však sériou zakopnutí, až trápností. Predovšetkým: hodnotenie sa uskutočnilo podľa retroaktívnych pravidiel. To, že vláda odhlasovala, že o retroaktivitu nešlo, je snaha obrátiť tok času. Ak bude chcieť súčasná (alebo niektorá z nasledujúcich vlád) tento výkon prekonať, zostáva jej iba odhlasovať zmenu gravitačnej konštanty.

Logiku nemá ani súbežná akreditácia všetkých VŠ naraz. Tony spisov, ktoré zavalili akreditačnú komisiu, sa jednoducho nedali prečítať, nieto kriticky analyzovať. Dĺžka akreditovania sa preto (protizákonne) natiahla z desiatich mesiacov na dvoj- a viacnásobok. To však nie je najväčšia chyba. Nával práce zavinil, že akreditačná komisia nezistila skutočný stav vysokého školstva. O tom svedčia desiatky nelegálne udelených diplomov objavených tesne po skončení akreditácie. Zatiaľ síce ide iba o jeden (hoci rozsahom obrovský) škandál, ale nikto netuší, koľko podobných kostlivcov sa ešte v univerzitných skriniach skrýva.

Vrcholom však bol takmer maškarný záver akreditácií. Pôvodným cieľom bolo hodnotiť kvalitu škôl v rokoch 2002-2007. Minister, ktorý sa dlho tváril razantne, mal povedať: “Teraz to vyšlo tak. Snažte sa, aby ste boli lepšie hodnotení pri nasledujúcej komplexnej akreditácii v roku 2014.” Namiesto toho povolil suplovať nepriaznivé zistenia úpravou jedného-jediného parametra v školskom roku 2009/2010. Teda švindľom pripomínajúcim odhlasovanie antiretroaktivity.

Pre chaotické manažovanie rezortu je príznačné aj to, že v polovici roka 2010 nie sú známe kritériá, pomocou ktorých sa bude hodnotiť obdobie 2008 až 2013. Pošuškáva sa: “Asi sa budú meniť”. Ako a kedy? A nie je už trochu prineskoro?

Ak chce nastupujúci minister konať racionálnejšie, mal by trvať na platnosti súčasných kritérií a zároveň navrhnúť nové, ktoré sa budú uplatňovať od roku 2014. Tie by mali zohľadňovať priority skutočného rozvoja vzdelávacieho systému. Vysoké školy mali mať právo vybrať si z týchto dvoch alternatív tú, ktorá lepšie rešpektuje ich špecifiká.

Čo uvedené úvahy naznačujú?

Bol už najvyšší čas začať hodnotiť kvalitu VŠ. Minister však uprednostnil manažérsku metódu, ktorú pozná zo stavby ciest – príkazy, vyžadujúce bezpodmienečnú poslušnosť. Keď buldozeristovi prikážu splanírovať pole, na ktorom práve dozrieva úroda, v duchu si síce niečo pomyslí o inteligencii predáka, ale sadne do stroja a zanedlho je pole hore nohami v súlade s predstavami nadriadeného.

Znalostných pracovníkov, medzi ktorých patria aj vedci a učitelia, však nie je možné takto riadiť. V ich prostredí tento spôsob málokedy funguje. Edisonovi nebolo možné prikázať: Vymysli žiarovku! K vynálezu musel byť motivovaný – snahou o sebarealizáciu, potešením z vlastných schopností, ale aj finančným ziskom, ak niečo zaujímavé a užitočné vymyslí. Dobrý znalostný pracovník preto reaguje najmä na výzvu: Dokáž niečo, čo nik pred tebou – a budeš mať z toho prospech.

Žiaľ, minister sa často sa pokúsil vydávať príkazy aj tam, kde to nemalo žiadnu logiku a nespĺňalo žiadny účel. V posledných dňoch úradovania sa mu to vrátilo.

Ústavný súd rozhodol, že obmedzovanie počtu externých študentov tak, aby ich počet neprekročil počet denných, je protiústavné. Minister tento krok odôvodňoval potrebou zlepšiť kvalitu externého štúdia. Uznesenie súdu mu odkazuje: Kvalita externého štúdia musí zabezpečovať inak. Našťastie, akreditačná komisia začala ešte pred vynesením rozsudku používať iný, logickejší model. Pojem „externé štúdium“ dnes vníma ako „vzdelávanie mimo oficiálneho sídla vysokej školy“. Zisťuje, či sú pobočky plnohodnotnými kampusmi – či sú zabezpečené pedagógmi, knižnicami, výpočtovou technikou atď. Kvalitné obsadenie a vybavenie kampusu hrá predsa pri vzdelávaní oveľa významnejšiu úlohu ako právny status študenta, ktorý ho navštevuje.

Rozhodovaniu Ústavného súdu pomohla aj skutočnosť, že ministrovo obmedzenie neodôvodnene brzdilo aktivity súkromných vysokých škôl. Pre ne sú poplatky základným zdrojom príjmov. Minister teda svojím rozhodnutím obmedzil aj slobodu podnikania.

Generálny prokurátor požiadal Najvyšší súd, aby ministrovi prikázal odoslať návrhy na menovanie profesorov, ktoré bezdôvodne zdržiaval, prezidentovi. Iniciatíva vyšla od súkromnej vysokej školy, ktorú minister z nejasných dôvodov považoval (a asi stále považuje) za svojho nepriateľa číslo 1.

V danom prípade nešlo dokonca ani o prvého ministra školstva, ktorý sa domnieval, že vie o uchádzačoch viac ako vedecké rady univerzít. Žiadna z verejných vysokých škôl, ktorých sa to týkalo, však neriskovala podanie sťažnosti. Je chybou, že sa k podobnému kroku neodhodlali - boli by preukázali občiansku odvahu. Šéfovi ľubovoľného rezortu sa ľahko manévruje, keď ju podriadené inštitúcie nemajú.

Aby nevznikol dojem, že minister pôsobil neadekvátne iba v oblasti vysokého školstva, pripomeňme, že Úrad pre verejné obstarávanie udelil ministerstvu pokutu 140 206 eur za obchádzanie zákona o verejnom obstarávaní pri zmluvách na vyhotovenie a dodanie učebníc pre nižšie typy škôl.

V čom sú teda pozitíva činnosti ministra Mikolaja?

Začal veci hýbať. Robil to ťarbavo a vnášal do deja osobné emócie, ale možno práve tým vyvolal reakcie. Nielen súkromných vysokých škôl, ale aj akreditačnej komisie. Hlavné pozitívum uplynulého štvorročného obdobia je poznanie: Nečakajte, že minister niečo zmysluplne zmení. Konajte samostatne!

Rovnaký poznatok sme mohli získať už od jeho predchodcov. Mikolaj však svojou obratnosťou slona v porceláne ukázal, že aktívny minister môže byť ešte horší ako ten, ktorý nechá veci bežať samospádom. Teraz treba, aby sa tento poznatok stal krédom každého učiteľa na školách všetkých stupňov a typov. Ak budú spolupracovať, môžu školstvo skutočne reformovať, obohatiť o ďalšie pozitívne črty. Tie však už bude spoznávať nastupujúci minister.

Verme, že bude viac motivovať ako prikazovať.

Verme, že uvoľní ruky tým, čo si želajú ich mať voľnejšie. Najmä preto, aby nimi mohli účinnejšie pracovať.