Medzi prvých päťsto univerzít? Zatiaľ nie.

Žiadna slovenská univerzita nepatrí medzi prvých päťsto. Hoci by ma potešilo, keby sa niektorá tam zaradila, osobne neverím, sa to stane v dohľadnom čase.

Na vysokých školách by totiž mali pracovať predovšetkým znalostní pracovníci. Namiesto nich však prevažujú tí, pre ktorých teoretici znalostného manažmentu používajú označenie „tradiční“ (v zmysle „málo tvoriví – tí, pre ktorých ich vlastná odbornosť nie je ich životným poslaním“).

Je užitočné všimnúť si rozdiely medzi nimi. Charakterizujú totiž nielen postoje jedinca k prítomnosti, ale aj k budúcnosti, takže majú istú predikčnú hodnotu. Práve z nej usudzujem, že súčasná prevládajúca mentalita pedagogického zboru je brzdou rozvoja nášho vysokého školstva. Do blogu som vybral päť z ôsmich príznakov, ktorými sa tieto typy pracovníkov odlišujú a ktoré sa v našom školstve najvýraznejšie prejavujú.

Asi najsilnejšie sa rozdiely medzi tradičnými a znalostnými pracovníkmi dajú vidieť na postojoch k zamestnaniu. Pochopiteľne, všetci chcú zamestnanie na celý život. Stratégie, ako to dosiahnuť, sa však diametrálne odlišujú. Prioritou tradičného pracovníka je istota pracovného miesta – prioritou znalostného pracovníka je zamestnateľnosť. Cieľ “byť kedykoľvek a kdekoľvek zamestnateľný” motivuje znalostného pracovníka k skvalitňovaniu svojich poznatkov. Vie, že keď ich bude mať, zánik konkrétneho zamestnávateľa sa ho nedotkne. Ľahko si nájde ďalšieho, ktorý ho nahradí. Znalostný pracovník teda vyznáva filozofiu: Ja nezávisím od zamestnávateľa – zamestnávateľ závisí odo mňa. Na našich VŠ majú takéto postavenie garanti študijných programov. V tomto prípade je však pre zamestnávateľa dôležitejšia fyzická prítomnosť garanta ako jeho vedomosti.

Postoj k zamestnateľnosti má dôsledky na postoj k vlastnej odbornosti. Tradičný zamestnanec sa riadi očakávaniami zamestnávateľa a jeho kariérnymi pravidlami. Neodchyľovanie sa od zvyklostí mu garantuje pokojné celoživotné prežívanie a umiernený, ale kontinuálny kariérny rast. Pre znalostného pracovníka je oveľa podstatnejšia jeho práca a názory ostatných odborníkov na ňu. Vie, že práve na nich sa bude môcť obrátiť, ak súčasný zamestnávateľ zlyhá. Jeho záchranným kolesom nie je lojálnosť, ale odbornosť. Zvolená stratégia ho núti zvyšovať si ju – a tým z neho robí čoraz lepšieho znalostného pracovníka. Lojálnosť vyžaduje menej námahy, takže u tradičných pracovníkov je orientácia na nezávislosť a profesionalitu skôr výnimkou. Na Slovensku máme veľmi málo pedagógov, ktorí počas kariéry cieľavedome vystriedali niekoľko univerzít, aby sa zdokonalili vo svojej profesii a spoznali rozdielne prístupy k nej. V zahraničí je pravdou skôr opak. Dlhodobý pobyt na jednom a tom istom pracovisku sa považuje za handicap a symptóm odbornej nespôsobilosti.

Práve trvalý a neustály pohyb v akademických kruhoch umožní pracovníkovi spoznať širšie súvislosti, ktoré môžu vyústiť až do radikálnej zmeny jeho profesionálnej orientácie. Vedomosti a zručnosti znalostných pracovníkov sa rozvíjajú inak ako u tradičných – rýchlejšie podliehajú zmene. Iba vďaka tomu vznikajú nové vedné disciplíny, pretože „blahodarný účinok zmeny“ nakoniec zasiahne aj celkové vnímanie odboru. To je prakticky vylúčené u tradičných, do seba zahľadených pracovníkov, ktorým spravidla chýba dostatok podnetov na to, aby začali premýšľať „out-of-the-box“.

Predchádzajúce postoje sa odrážajú v charaktere práce jedinca. Pre znalostného pracovníka sú príznačnými tvorivosť, záľuba v „komplikovaní“ zdanlivo jednoduchých právd, hľadanie výziev a neustála zmena uhla pohľadu až do úrovne „diablovho advokáta“. Tradiční pracovníci to znášajú iba s ťažkosťami, lebo ich prioritou je rutina postavená na presne definovaných úlohách so zjednodušenými pravidlami. Dobrým príkladom z nášho prostredia je snaha zostaviť „jednotné kritériá pre všetkých docentov a všetkých profesorov“. Pri predstave, že by niečo také bolo vôbec možné, sa tvorivému pracovníkovi ježia vlasy na hlave.

Výsledkom rozdielov je aj postoj k oceneniu práce. Znalostní pracovníci sú oveľa viac motivovaní zvnútra. Niežeby boli proti peniazom, ale uznanlivé pokývanie hlavou od „guru“ daného odboru či pozvanie prednášať na významnej konferencii nad nimi vysoko víťazia. Tradiční pracovníci uprednostňujú „externé požitky“ – tituly pred menom a za ním, vyšší plat, okázalú úctu okolia. Žiaľ, práve tieto postoje sú na slovenských vysokých školách dominantné, ba často až vynucované.

Medzi prvých päťsto sa dostane škola, ktorá sa podobných zlozvykov čo najrýchlejšie zbaví.