Titulománia

Sú historky, ktoré sa vymyslieť nedajú. Musí ich priniesť sám život. Tu je jedna z nich.

——

Cez prestávku konferencie som sa spýtal kolegu, prečo neprišiel jeho spolupracovník. Odpovedal: „Nestíha, robí si doktorát.“

To ma zarazilo: „Aký doktorát? Veď pred tromi rokmi som mu bol oponentom. Takže viem, že už ho  dávno má.“

„Nemyslím PhD. Ide o ten malý,  čo sa píše pred menom.“

„Veď má už významnejší titul. Na kieho čerta mu je taký doktorát?” Nedal som mu pokoj.

„Vieš, PhD. sa píše za menom. Pred menom má Mgr. Mrzí ho, že mu ľudia hovoria pán magister a nie pán doktor. Malý doktorát sa dáva pred meno, takže si ho každý všimne – a bude ho oslovovať správne.“

——

Tí, čo ma poznajú, vedia, že nie je také jednoduché vyviesť ma z miery. Tentoraz som však bol taký konsternovaný, že som nedokázal reagovať. Preto aspoň dodatočne pripájam zopár úvah.

• Pozrel som si dávno odloženú doktoranskú prácu dotyčného. Prečo vtedy uviedol iba svoj magisterský titul? Má predsa aj bakalára – prečo nenapísal na dizertačnú prácu aj Bc aj Mgr? Alebo mal ešte toľko zdravého úsudku, že mu to bolo jedno?
• Podobným problémom zrejme trpia aj niektorí nositelia inžinierskych titulov. Tí chudáci však nemajú možnosť „predsunúť” si dodatočne nejaký malý doktorát pred meno. Tie sa totiž udeľujú iba na humanitne a prírodovedecky orientovaných fakultách. Čo keby sme im ešte nejaký vymysleli? Súčasná škála štrnástich rôznych titulov požiadavkám trhu očividne nestačí.
• Čo vedie ľudí k posadnutosti titulmi? Spomínam si, ako pred mnohými rokmi – na rodičovskom združení v materskej škole môjho syna – sa istá pani predstavila ostatným ako „inžinierka T”. Poznal som z jaslí zopár iných rodičov, aj ich tituly. Nikto z nich ich pri predstavovaní nepoužil. Koniec-koncov, načo by im boli na rodičovskom združení?
• Na vysokých školách je hodne ľudí s podobnou posadnutosťou. Nečudoval by som sa, keby si niekto potrpel na svojom titule v prostredí, kde je výnimkou. Vysoká škola je však prostredím, kde je koncentrácia titulov najvyššia a zriedkavosťou sú skôr tí, ktorí žiadne nemajú. Neprežíva v nás staré Rakúsko-Uhorsko s titulmi, ktoré sa rozširovali aj na rodinných príslušníkov – „pani notárová”, „slečna plukovníková”?
• Prečo jednoducho s nadobudnutím vyššieho titulu neodhodíme všetky predošlé? Po získaní Mgr. nemáme problém zabudnúť na Bc. Tak prečo uvádzame Mgr. po získaní PhD? Nestačí titul, ktorý jasne definuje najvyššie nadobudnuté vzdelanie? Prečo musíme mať sériu titulov pred menom i za ním?

Vie mi na to niekto odpovedať?

Domnievam sa, že podobná titulománia vedie k mäteniu pojmov. Titul stotožňujeme s vedomosťami a schopnosťami – akoby človek bez titulu bol automaticky nekompetentný.

Prof. Ján Mikleš píše o tejto problematike v SME 17. marca 2009 so zaujímavého uhla pohľadu. Upozorňuje na to, že zákonom nariadená potreba uchádzačov o funkcie docent alebo profesor mať aj príslušný titul, je v rozpore s legislatívou EÚ o rovnosti šancí pri obsadzovaní pracovných miest tým, že vytvára bariéru proti uchádzačom z krajín, ktoré analogický titul nemajú. Tento okruh je čoraz väčší. Náš model vysokoškolskolského vzdelávanie sa podľa krajiny pôvodu označuje ako „nemecký”. Avšak aj v Nemecku sa od neho postupne upúšťa a presadzuje sa modernejší „anglo-americký” model. V ňom ako predpoklad získania ktorejkoľvek významnejšej funkcie na vysokej škole stačí doktorát (PhD.) a primerane rozsiahla vedecko-pedagogická činnosť.

Počet  krajín, ktoré udeľujú tituly docent a profesor, je čoraz menší. Ak budeme pokračovať v existujúcej tradícii kumulovania titulov, budeme zároveň redukovať aj priestor, z ktorého môžme vyberať adeptov na vedúce postavenie na vysokých školách. Napríklad tým, že špičkoví slovenskí odborníci, ktorí vyrastú vonku, sa nebudú môcť vrátiť na miesta, ktoré zodpovedajú ich kvalitám. Vonku sa tituly (nie funkcie) končia doktorátmi.

Takže model, ku ktorému nechtiac spejeme, už nie je ani nemecký. Je skôr albánsky.

Stoja nám tie tituly za to?