Nula-nula-nič

Najskôr všetky hlavné české a slovenské kanály, potom som prešla na satelit a pozerala jednotlivé ponuky na piatich dostupných francúzskych staniciach. Program v zásade porovnateľný – možno ten v češtine a francúzštine o niečo pestrejší a zaujímavejší, ale v tom nebol ten hlavný rozdiel. Hlavný rozdiel bol vo funkcii “skryté titulky”.

Možno aj Vám sa už niekoľkokrát stalo, že na začiatku filmu ste si všimli v pravom hornom rohu obrazovky tento nápis. Priznám sa, že nikdy som si na ponúkané číslo teletextu neklikla a táto téma ma nijako nezaujímala. Až kým som nespoznala zopár skvelých ľudí, ktorí sú, na rozdiel odo mňa, mojich blízkych či známych, nepočujúci. Postihnutie, s ktorým sa narodili alebo k nemu prišli počas života. Rovnako sa priznám, že kým som ich nestretla a nevypočula som si ich životné príbehy, ani som netušila, s čím všetkým sa musia denno-denne stretávať. Ako musia bojovať o pre nás úplne samozrejmú vec: dohovoriť sa. Zistiť, čo im chce niekto iný povedať, byť vypočutý a pochopený je pre nich často doslova kalváriou. Vždy som si myslela: aké ťažkosti dohodnúť sa môžu mať, keď si všetko môžu napísať a prečítať. Z tohto omylu ma však moji známi veľmi rýchlo vyviedli. Pre tých, ktorí sa so stratou sluchu narodili, je slovenčina cudzí jazyk. Ich materský jazyk je posunkový. Slovenčinu preto naozaj neovládajú tak, ako by si niektorí mysleli. Najmä úradné listiny sú pre nich doslova rébus. A nie všetci majú to šťastie mať pri sebe niekoho, kto im to preloží. Tá bezmocnosť je až ponižujúca. (A to ešte nehovorím o prípadoch, ktoré sa naozaj stávajú: že nepočujúcemu volajú z úradu domov, aby si niečo overili.)

Keď som si teda tak večer prechádzala, aký program v slovenských televíziách by som si ako nepočujúca pozrela a nechcela by som sledovať len nemý dej, zistila som, že to môžem rovno zabaliť. Rovnaké to bolo aj nasledujúci večer a vlastne aj všetky ďalšie rána, popoludnia a večery. Skrátka nula-nula-nič. Podstatne lepšie to bolo na českých staniciach. A pri francúzskych skrytých titulkoch som si doslova rochnila. Hoci naša verejnoprávna televízia by podľa zákona mala vysielať 25% programu so skrytými alebo otvorenými titulkami, nie je to tak. Navyše, túto povinnosť napĺňa len “akože”, keď občas dá otvorené titulky, čiže premieta zahraničný film v cudzom jazyku, ktorý je otitulkovaný. Takéto titulkovanie je však pre nepočujúcich nepostačujúce. Potrebujú skryté titulky. Tie farebne rozlišujú kto hovorí, opisujú zvuky, ktoré sú k pochopeniu filmu dôležité a podobne.

A potom je tu skupina nevidiacich. Aj oni by radi žili tak ako zdraví, aj oni majú právo sledovať, čo sa deje okolo nich aj prostredníctvom televíznych obrazoviek. Audio description je tiež služba, ktorá v iných krajinách je čoraz bežnejšia, no u nás len výnimočná.

Možno sa niekomu táto téma bude zdať banálna a bude tvrdiť, že na Slovensku máme vážnejšie problémy. Iní sa usmejú nad tým, že títo ľudia o nič neprichádzajú, keď nemôžu sledovať naše televízie. Ja som však presvedčená, že vyspelosť spoločnosti sa meria aj takýmito vecami. Ak chceme urobiť život veľkej skupiny ľudí lepší, musíme začať cez konkrétne kroky. Dostupnosť informácií, filmov, rozprávok, diskusií a dokumentov je ich právo.
Keďže od polovice júna som sa stala jednou z tých, ktorí to môžu ovplyvniť a zmeniť, plánujem tak v najbližšom čase v spolupráci s príslušnými ministrami a v Národnej rade urobiť. Pomáhať ľuďom s ich každodennými problémami považujem za svoju hlavnú úlohu v politike.

Problémami nevidiacich a nepočujúcich počnúc, problémami škôl a rodín s deťmi končiac. Ale o tom inokedy

Jana Žitňanská je poslankyňa NR SR a podpredsedníčka KDH.