Ohromne dlhý článok, ak by mal Braňo Žúdel urobiť rovnako, teda každú vašu vetu rozobrať do odstavca, tak by musel zrejme napísať novy Pentateuch. Ale ok, je tam dosť materiálu aby som vedel niečo povedať aspoň o jeho časti.
.
Ja si vystačím pre začiatok s tou pasážou o inflácii. Na začiatku článku tvrdíte, že “Zjednodušený“ predpoklad, že príčinou každej inflácie je expanzia peňažnej zásoby, samozrejme platí, keďže v linkovanej prednáške infláciu definujem ako expanziu peňažnej zásoby (ako bola pôvodne v ekonómii definovaná)” len aby ste v zapätí v strede článku hovorili že “Rigidita rovnako príliš netrápi IT sektor, kde dochádza k neustálej cenovej deflácii”
.
Tak ako to je, vari sme svedkami poklesu peňažnej zásoby používanej v IT sektore? Nemôžete použiť raz jednu a raz druhú definíciu inflácie, podľa toho čo sa vám práve hodí. Inak k celému tomuto argumentu o prospešnej deflácii – lebo IT, o rozdiele medzi nízkymi a klesajúcimi cenami, o rozdiele medzi absolútnymi a relatívnymi cenami a aj o rozdiele medzi zmenou ceny vplyvom zmeny ponuke a dopyte na čiastkovom trhu (IT) a podobnou zmenou v prípade makroekonomických agregátov by som dal do pozornosti tento článok: http://worthwhile.typepad.com/worthwhile_canadian_initi/2011/12/low-vs-falling-prices-and-relative-vs-absolute-prices-intro-econ-again.html
.
Nevyužité produkčné kapacity vs inflácia – neviem ako ste tými protipríkladmi (Zimbabwe, Slovensko) chceli argumentovať proti Žúdelovi. Skúsim zjednodušene – cenová hladina rastie ak je agregátny dopyt vyšší ako agregátna ponuka. V Zimbabwe revolúciou, strieľaním podnikateľov a pozemkovou reformou zničili produkčnú kapacitu, v makroekonomickom žargóne to bol “supply shock”, ktorý znížil agregátnu ponuku. Aj pri zachovaní nominálneho agregátneho dopytu by došlo k inflácii. Mimochodom, rovnaká vec sa môže stať aj pri zlatom štandarde, stačí si pozrieť napríklad dôkazy o inflácii po morovej rane v rokoch 1348-1350 v Anglicku, kedy ceny tovarov (v zlatých dukátoch) narástli štvornásobne. Ah a vidíte? Máme tu rast cenovej hladiny (also known as „inflácia“) napriek tomu že sa nezmenila peňažná zásoba, zaujímavé však?
.
Takže keď máme už vysvetlené, čo je to šok na strane ponuky, tak si na chvíľu predstavme že môže nastať aj šok na strane dopytu. Ľudia sa napríklad začnú obávať, že môžu prísť o prácu a začnú sysliť hotovosť v ponožkách, rýchlosť obehu peňazí spomalí, zníži sa teda agregátny dopyt. Vy v tomto momente máte dva argumenty
.
1) Nevadí, trh sa iba presunie do novej rovnováhy, proste klesne cena (deflácia) a všetko bude v poriadku – zmena bude len nominálna a nie reálna. Nie nie, hovoria ekonómovia – v krátkom období máme sticky prices a downward wage rigidity – nominálne šoky majú reálne dopady.
.
2) Nevadí, ponožky neexistujú ale všetky ušetrené peniaze sa automaticky dostanú na loanable funds market a iba sa zníži úroková sadzba, čo znamená incentives pre podnikateľov začať nové projekty a investície a agregátny dopyt ostane tým pádom nezmenený. Protiargumenty sú dva – nie, ponožky existujú (aha, práve mám dve na sebe) a po druhé, loanable funds market nefunguje kvôli hranici 0% nominálneho úroku. Ten nemôže ísť nižšie, lebo potom sa opláca ľuďom držať tie peniaze práve v tých neexistujúcich ponožkách.
.
Takže aby som to uzavrel – existujú nominálne šoky na strane dopytu. Normálne ich nevnímame, lebo centrálna banka ich dopad dokáže regulovať. Raz za čas však príde taký šok, ktorý dostane úroky na nulu a stále to nestačí. Pravdepodobnosť tejto udalosti je tým vyššia, čím nižšia je hranica inflácie ktorú centrálna banka toleruje. Vtedy sa nominálne šoky prenesú do reálnej ekonomiky. A mimochodom, ak tento jav bude trvať dosť dlho, tak sa tieto dočasné negatívne dopady na ekonomiku sa môžu vplyvom efektu hysterézie stať trvalými. Inak povedané, ešte chvíľu sa tu budeme baviť o tom že nemáme šok na strane dopytu ale na strane ponuky (štvrtinu populácie Španielska zachvátil v priebehu 2 rokov štrukturálny vírus lenivosti , nepreškoliteľní stavební robotníci apod.), a ono sa to stane realitou. Potom skutočne nastane situácia, že zvýšenie agregátneho dopytu nebude mať žiaden efekt, lebo zamestnanci po 5 rokoch dlhodobej nezamestnanosti stratia potrebné zručnosti a pracovné návyky. Ak chcete, tak si to nazvite ako “depreciácia ľudského kapitálu krajiny”.
