Prečo nerušiť zdravotné odvody

Ministerstvo financií vraj stále zvažuje návrh, ktorý ešte pred voľbami predstavil podpredseda KDH Anton Marcinčin. Podľa neho by sa zdravotné odvody zrušili a zdravotníctvo by sa financovalo z daní a to zvýšením sadzby dane z príjmov a DPH (v tom čase z 19% na 22%). Ako hlavný dôvod Marcinčin uviedol:

„To, čo je solidárne, treba platiť z daní, kým to, čo je zásluhové, treba platiť odvodmi zo mzdy. Nikomu nenapadne, aby sme cesty, parky alebo základné školy financovali odvodmi, lebo všetko sú to verejné statky a služby, ktoré solidárne financujeme z daní. Ak je zdravotníctvo verejné a prístupné každému rovnako, bez ohľadu na to, koľkými eurami do systému prispieva, potom je podobne nezmyselné financovať ho odvodmi.“

Zdroj: HN 11.3.2010, Spravodlivé odvody

Návrh má plusy aj mínusy.

Hlavné plusy:

• Z pohľadu pracovného trhu je výhodou návrhu zníženie odvodového zaťaženia príjmov z práce, čo by zamestnávateľom uvoľnilo zdroje na investície a tvorbu pracovných miest. Pre ľudí by sa tiež znížila motivácia pracovať načierno.
• Premenou odvodov na dane sa zjednotia vymeriavacie základy pre rôzne druhy príjmov, čím sa eliminuje priestor pre vyhýbanie sa plateniu zdravotných odvodov.
• Výraznejšie sa zníži administratívna záťaž pre poplatníkov (ľudí aj firmy), ktorí by už nemuseli komunikovať so zdravotnými poisťovňami a podávať ročné zúčtovanie odvodov.
• Vplyv na zvýšenie efektívnosti výberu nie je na základe dostupných dát jednoznačný, za istých podmienok by sa však mohla zvýšiť úspešnosť výberu pri SZČO, kde je dnes daňový úrad efektívnejší než zdravotné poisťovne. Aj to je však otázne, keďže zdravotné odvody musia na rozdiel od daní platiť aj SZČO bez príjmu, ktorých disciplína je logicky nižšia.

Hlavné mínusy:

• Zrušenie zdravotných odvodov by pre zdravotné poisťovne znamenalo stratu know-how na výber poistného a do veľkej miery aj stratu kontaktu s poistencami. Významne by sa tým sťažili podmienky pre neskoršie uvoľňovanie regulácie a posilňovanie súťaže tak, aby sa zdravotné poisťovne mohli odlišovať aj na strane príjmov.
• Výrazne sa zvýši riziko politických zásahov pri rozhodovaní o toku peňazí do zdravotných poisťovní, keďže nebude existovať samostatný odvod, resp. daň na financovanie zdravotníctva a zdroje určené pre zdravotné poisťovne budú priamo súčasťou štátneho rozpočtu.
• Väčší vplyv štátu pri rozhodovaní o zdrojoch zdravotných poisťovní zhoršuje predpoklady pre pružnú reakciu na očakávaný rast nákladov v zdravotníctve vzhľadom na vývoj demografie a medicínskych technológií.
• Zvýšením zdanenia spotreby by došlo k rastu inflácie a tým aj životných nákladov, čo by sa negatívne dotklo najmä ľudí bez práce.

A teraz k Marcinčinovmu argumentu o solidarite. Kľúčovou otázkou je, či má byť celé zdravotníctvo financované solidárne. V súčasnosti sa tvárime, že to tak funguje. V skutočnosti už ale súkromné platby dosahujú podľa OECD zhruba tretinu celkových výdavkov v zdravotníctve (33,2% v roku 2007). Zďaleka pritom nejde len o oficiálnu spoluúčasť napríklad za lieky alebo zubnú starostlivosť. Vo veľkej miere sú rozšírené aj polooficiálne a neoficiálne platby, ktoré so solidaritou nemajú nič spoločné. Realitou je často aj liečenie podľa známostí, alebo jednoducho nekvalitná zdravotná starostlivosť či nárast dlhu. To všetko sú príznaky zlyhávania rozsiahleho financovania na báze solidarity. Chceme naozaj takéto zdravotníctvo? To, že sú zdravotné odvody povinné, predsa nevylučuje možnosť zavádzať do zdravotného poistenia prvky zásluhovosti a tiež súťaže. Napríklad v podobe zdravotných plánov s rôznou výškou spoluúčasti, zavádzania bonusov a malusov za zodpovedné alebo rizikové správanie, alebo v uvoľnení poistných platieb tak, aby sa poisťovne mohli líšiť v ich výške. Nič z toho by sa už po zrušení zdravotných odvodov nedalo zrealizovať.

Závery:

Financovanie zdravotníctva z daní by na jednej strane znížilo zdanenie práce, obmedzilo únik pre platením odvodov a mohlo by tiež zvýšiť efektívnosť pri výbere (najmä pri SZČO) a znížiť administratívnu záťaž pri platení odvodov. S výnimkou prvého faktora však možno všetky tieto efekty do veľkej miery dosiahnuť aj bez zrušenia zdravotných odvodov (napr. harmonizáciou daňových a odvodových vymeriavacích základov, posilnením kompetencií zdravotných poisťovní pri výbere a vymáhaní nedoplatkov, zlepšením komunikácie poisťovní s Daňovým úradom, posilnením jednotných kontaktných miest, aktívnejším prístupom poisťovní k neplatičom, elektronizáciou komunikácie s platiteľmi, atď.).

Na druhej strane by financovanie z daní znemožnilo zavedenie súťaže medzi poisťovňami na strane príjmov a súčasne by sa významne zvýšilo riziko politických zásahov pri riadení finančných tokov medzi štátom a zdravotnými poisťovňami. Súťaž medzi poisťovňami pritom považujeme za kľúčový predpoklad pre efektívne fungovanie zdravotníctva. Zrušenie zdravotných odvodov a financovanie zdravotníctva z daní preto neodporúčame realizovať.

Viac si môžete prečítať v „Analýze rôznych možností financovania zdravotníctva s dôrazom na zmeny vo výbere odvodov“, ktorú INEKO zverejnilo v rámci projektu i-Health.sk. Projekt finančne podporila zdravotná poisťovňa Dôvera.

Peter Goliaš, INEKO