Stropy na poplatky v zdravotníctve sú potrebné

Vláda si vo svojom návrhu Programového vyhlásenia napísala, že „ťažiskovými hodnotami v systéme zdravotníctva sú solidarita a zodpovednosť…“ Pri mechanizme ochranných stropov na doplatky by sa zodpovednosť (za vlastné zdravie) dala charakterizovať finančnou čiastkou, ktorou sa pacient musí spolupodieľať na svojej liečbe. A solidarita je zase vyjadrená hornou hranicou, nad ktorou sa liečenie choroby pacienta už financuje výlučne zo zdrojov verejného zdravotného poistenia.

Tak v poisťovníctve, ako aj v daňovom systéme (dnes je verejné zdravotné poistenie pre občana totiž de facto daňou, a nie poistením) existujú štandardne popri poistení či daňovej povinnosti aj adresné prvky spolupodieľania sa na financovaní spotreby – či už napr. povinnou spoluúčasťou pri škodovej udalosti alebo zaplatením diaľničnej známky pri využívaní diaľnic a rýchlostných komunikácií. Spoluúčasť pacientov v zdravotníctve má viacero dôležitých funkcií. Človek si uvedomí, že zdravotníctvo nie je zadarmo, zlepší sa bilancia obmedzených príjmov pri stále sa zväčšujúcich a neobmedzených nárokoch a očakávaniach ľudí a v neposlednom rade sa zabezpečí adresnosť platby. Ale aby nebola táto “zásluhovosť” za chorobu neúnosná, musia byť citlivo nastavené ochranné limity, ktoré plnia sociálnu funkciu. Stropy by tiež mohli zbaviť politikov strachu o vlastnú popularitu pri zavádzaní regulovanej spoluúčasti. Ak spoluúčasť neregulujeme, t.j. nezavádzame ju vedome na vybrané tovary a služby, bude sa šíriť živelne. Dôkazom je naše „bezplatné“ zdravotníctvo, kedy sa Slovensko v priebehu 7 rokov (od roku 2000) dostalo v medzinárodnom porovnaní krajín OECD z chvosta rebríčka ukazujúceho podiel priamych platieb pacientov na celkových výdavkoch zdravotníctva na jeho špicu (zdroj: OECD Health Data 2009). Živelné šírenie poplatkov je pritom asociálne, keďže bez akejkoľvek ochrany zaťažuje najviac chudobných a chorých ľudí.

Vláda sa vo svojom programe rozhodla, že zavedie systém „hornej hranice výšky platieb za lieky pre vybrané skupiny poistencov“. Vláda obmedzila horný limit len na doplatky za lieky a len pre určité skupiny ľudí – pravdepodobne (usudzujúc podľa skorších vyjadrení ministra Uhliarika) pre dôchodcov a ťažko alebo chronicky chorých. Z toho by sa dalo vyvodiť, že ministerstvo zdravotníctva nechystá spoplatňovanie liečby tzv. neprioritných diagnóz a zotrvá tak v škodlivej ilúzii bezplatnosti. Inakšie by asi zaviedlo ochranný limit aj na poplatky za liečebné výkony. Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik sa v médiách vyjadril, že fixný finančný strop, ako ho navrhovala SDKÚ-DS vo výške 120 EUR na rok, nepovažuje za spravodlivý, keďže „pre seniora v Bratislave s vyšším dôchodkom môže byť 10 EUR mesačne bezproblémový poplatok, dôchodca v Rimavskej Sobote si však toľko na lieky nedovolí minúť“. Preto navrhol, aby sa horná hranica určovala ako 2% z príjmu dôchodcu či zdravotne ťažko postihnutého človeka.

Áno, určite je to spravodlivejší prístup, ale pri posudzovaní výhodnosti nesmieme zabúdať tiež na druhú stranu – stranu nákladov, a tu je Uhliarikov koncept určite administratívne nákladnejší ako ten od SDKÚ-DS alebo ten uplatňujúci sa v Českej republike (ochranný limit 5000 Kč/rok; pre deti a seniorov 2500 Kč/rok). Treba pri ňom totižto úporne selektovať osoby, ktoré majú na horný strop nárok, a každému jednému z nich tento strop podľa príjmov stanoviť. Preto odporúčame zobrať lekárnické váhy a presne odvážiť prínosy a náklady jednotlivých alternatív, a pre tú výhodnejšiu sa pragmaticky rozhodnúť.

Dušan Zachar
INEKO

Pozn.: Článok je jedným z výstupov projektu iHealth , na ktorom sa podieľa INEKO a finančne ho podporuje zdravotná poisťovňa Dôvera. Na stránke i-health.sk si môžete prečítať aj ďalšie INEKO komentáre a analýzy o zdravotníctve.