Zrážka Dzurindu s vyššou matematikou

Ktorá vláda bola najmenej skorumpovaná v postkomunistickej histórii Slovenska?

No táto.

Ktorej strany to bola najväčšia zásluha?

No SDKÚ-DS.

Mala vo vláde najviac ľudí a jej ministri a poslanci prišli s množstvom protikorupčných návrhov, z ktorých sa stali zákony. Výsledkom je verejný centrálny register zmlúv či napríklad aj toto:

Jasné, že aj tu sa ulievalo. Námetov na investigatívu je mnohonásobne viac, ako kapacít všetkých médií – vrátane športových redakcií – zaoberať sa nimi. Od známych platinových sitiek (SDKÚ) až po (zatiaľ nemedializované) dosahy SDKÚ na obchody s energiou, inovatívne obstarávania na Pošte (Most-Híd), čudné operácie pod ministerstvom hospodárstva (fungovanie SIEA, nový model výberu dodávateľov v Transpetrole a iných spravovaných firiem).

Nejde však už o makroekonomické škody, ako za Roberta Fica, ale o také “bežné” prilepšenia si. Také, že pritom stále môžu rozposielať tlačové správy, že verejné financie konsolidujú rýchlejšie, ako bolo v pláne.

SDKÚ-DS toto volebné obdobie dokonca ani nebola strategickým partnerom Penty. Tým bol Ivan Uhliarik z KDH, keďže Penta sa sústredila najviac na zdravotníctvo a tento minister bol dobrým tandemovým hráčom. Pod slovom „dobrý“ treba rozumieť, že tak „malchárkovsky dobrý“.

(Pre tých, čo si pamätajú blog z 2010 o tom, ako sa na významné, ministerstvom riadené štátne posty dostávali ľudia s Pentou v životopise, malý update: Martin Kultan, ktorý bol v predstavenstve Dôvery a po voľbách prešiel  riadiť stratégiu do konkurenčnej VšZP, v tomto čase prechádza späť na pozíciu do najvyššieho manažmentu Dôvery).

Vyzerá to, akoby Mikuláša Dzurindu išlo právom rozpučiť, že sa jeho strana nespravodlivo stala symbolom skorumpovanosti a laškovania s oligarchiou. Zvlášť môže Dzurindu štvať, že Ficovo laškovanie s oveľa zemitejšími biznismenmi je dávno zabudnuté.

Ale mäkké srdce nie je namieste.

Politici sú si vedomí, že kauzy sa tu väčšinou vyvíjajú deterministickými princípmi: Ak robíme veľký kšeft, je možné, že niečo praskne – potom pošleme preč ministra a vybavené. V praxi to fungovalo takto: Je už Palacka taký nepopulárny, že to škodí imidžu strany? Šup s ním do zákulisia. Zíde z očí, zíde z mysle.

O level vyššie to posunul Fico, napríklad keď riešil emisie. Súčasťou biznisu s emisiami boli tri personálne výmeny na jednom ministerstve. Navonok to vyzerá, že nahnevaný predseda koná a trestá, ale obchod prebehne aj tak. O mesiac po odvolaní si na Chrbeta, Turského či Medveďa nik nespomenie.

Problém je, že to nefunguje, keď stranu dostihne vzdialenejšia minulosť. Systém, pripravený vysporiadať sa s deterministickými prúsermi (ako tie spomínané), zrazu stojí pred prúserom stochastickým. A to už je o dosť vyššia matematika.

Spravodlivý hnev Mikuláša Dzurindu nad neprávosťou, ktorá sa mu teraz deje, nie je oprávnený. Všetky premenné, z ktorých náhodne vypukol gorilý prúser, nahádzal do systému on sám. Všetky tie Mokysy, londýnske schránky, stranícke čistky a ďalšie podobné veci prešiel povýšeneckým mávnutím ruky. A to sa nejako voličom spojilo s jeho očami. A z tých žiadna korekčná slza ľútosti nevyšla. Hoci fakty zostarli, pocit z Dzurindu zostal a eskaloval.

Potom to už len všetko nejak tak pracovalo, a napokon sa vyvŕbilo do dnešného  boja o udržanie strany. Ironicky - práve v období, keď opäť raz mohla SDKÚ zbierať ovocie po Tvaroškovej konsolidácii či Žitňanskej upratovaní. Namiesto toho hľadí na chrbát svojich menej schopných koaličníkov a chce veriť, že pád strany sa zastavil.

Mesiac pred voľbami sa už tohto veľa vykúzliť nedá. No výhodou dnešných problémov SDKÚ je, že sú asociované viac s konkrétnymi ľuďmi ako so stranou.

Preto určite nič nepokazí jedna príjemná tlačovka s oznámením, že po parlamentných voľbách sa bude konať predčasná voľba vedenia strany, na ktorej sa Mikuláš Dzurinda ani Ivan Mikloš nezúčastnia.