Dráma nie je v prvom dejstve

My, školou povinní rodičia, sa už niekoľko týždňov pripravujeme na rozsiahle výpravy. S rovnako postihnutými rodičmi si vymieňame skúsenosti o tom, kde majú zošity s krajšími obálkami, kde dostať pero pre ľaváka, kde majú najrovnejšie pravítka a najokrúhlejšie „kružítka“.

Všetci, ktorí sú vybavení niečim, čo sa dá nazvať dvojgeneračnou rodinou vedia, že školské pomôcky treba nakupovať zavčasu a veľa. Deti z druhej generácie, teda tie, ktorých bratia a sestry majú už desať rokov po promócii, sa rodičovi posmievajú, keď celý naradostený prinesie v júni orezávatko, ktorému sa kedysi vravelo strúhatko.

Príde prvý september – teda oficiálny začiatok školského roka, ktorý je napokon každý rok v nejaký iný deň, teraz napríklad prvého bude tretieho, tak ako má poriadny pondelok byť. Rodičia nastúpení na školskom dvore si dojatí nehovoria príhody z Tesca ako ukoristili posledné vodové farby z regála, ale štebocú si o podnebí v Mexiku.

Zošitov, ceruziek, gúm a veľa zbytočnosti je v obchode hocikoľko. Keby sa zobudili napríklad moji rodičia, mysleli by si už prišiel komunizmus. A to ešte ani kapitalizmus poriadne nezakvitol.