Sympatický, fúzatý, slušne oblečený iPad

Dlho som nebol na letisku, presnejšie na viedenskom letisku. Veľa sa nezmenilo, v noci vyzerá ako hociaká iná stanica hociakého iného spôsobu dopravy. Trocha ufúľaná, popri stenách sa ako tiene pohybujú indivídua, ktoré buď nemajú kam ísť alebo zabudli odkiaľ prišli. Znudení cestujúci a bodrí profesionálni čakači obliehajú jedinú kaviareň a bufet, ktoré ešte nezatvorili. Tak to bolo pred desiatimi rokmi, tak to bolo ešte pred troma rokmi, rovnako to vyzeralo aj v posledný víkend. Niečo sa predsa len zmenilo, hoci som to nevedel identifikovať, mal som iba tušenie, taký ten pocit, keď človeku chodí slovo po rozume a na jazyk sa ani za boha nevie dostať.

Chvíľu teda trvalo, kým som si uvedomil, že pred desiatimi, pätnástimi rokmi len časť cestujúcich stískala v dlani mobilný telefón. Pred troma rokmi len časť cestujúcich prístroj nestískala. Predvčerom skoro všetci hľadeli do displeyov, menších a malých, ponieketorí nevyspelí jedinci držali na kolenách notebook. Všetci čítali, prepletali prstami, chichúňali sa alebo driemali. Množstvo informácií, ktoré mozgy na viedenskom letisku spracúvali bol v nedeľnú noc násobne vyššie ako pre niekoľkými rokmi. Elekronika predáva letenky, odpočíta z účtu peniaze za pizzu a kávu….len jednu vec všetky tie smartfóny, tablety, notebooky nedokážu. Nenaučili sa remeslo profesionálneho čakača. Zvyčajne sú to sympatickí, fúzatí, slušne oblečení muži v strednom veku, s úsmevom detektíva Hercule Poirota a kusom kartónu s napísaným menom očakávaného pasažiera. Sú nenahraditeľní, nezastupeteľní, jedinenční. Keby ich nebolo, tak Mr. Perkhmudian doteraz hľadá pred letiskom taxík nevediac, v ktorom hoteli bude spať. Ani iPad to nevie tak dobre ako profesionál s kusom papiera v ruke.

P.S. V Londýne už vraj niekoľko čakačov používa iPad, na displeji sa strieda meno človeka s názvom spoločnosti. Pokrok nezastavíš…možno o rok budú už aj vo Viedni, Bratislave i vo Veľkých Bieliciach.