Poučenie z vakcínovej frašky

Prasacia chrípka má už svoj príbeh za sebou. Poučenie znie: tam, kde sa strčí štát so svojim opatrovateľským postojom, to nikdy nedopadne dobre. Alebo: trh opäť dokázal, že jeho odkaz je odkazom zdravého rozumu.

Od prvej chvíle mediálneho príbehu prasacej chrípky som mal veľké pochybnosti o tom, či sú namieste reálne obavy z nej a či jej mediálny obraz nie je len katalyzátorom na príjímanie nezmyselných opatrení.

Počas trvania rozšíreného výskytu tzv. prasacej chrípky som nadobudol pocit, že ide len o nezmysel, keďže poskytovaný mediálny obraz mi nedával odpoveď na otázky, ktoré vo mne vzbudzovali isté pochybnosti napr. o tom, či je očkovanie naozaj účinné a aj potrebné.

I keď médiá poskytovali istý priestor aj odborníkom z viacerých oblastí, ich odpovede sa mi vyčerpávajúce nezdali a občas som mal aj pochybnosti o tom či ide naozaj o odborníkov, keďže titul ešte odborníka nerobí.

V celom príbehu hodnotím úplne najhoršie prácu médií. Ich strohé a nedostačujúce informácie narobili viac škody, ako keby neposkytli žiadne.

O tom že niekde na Slovensku zomrel relatívne mladý pacient-ka na prasaciu chrípku sme sa dozvedeli, ale už sme sa bezprostredne nedozvedeli, či naozaj priamou príčiou úmrtia bola práve chrípka a nie iba jednou z čiastkových príčin.

Ďalším negatívnym mediálnym javom je výber odborníkov. Chýbali mi predovšetkým zdraví pochybovači a to vo všetkých smeroch. Média totiž ponúkali hlavne takých čo o ničom nepochybovali, ostatní boli v menšine. V snahe poskytnúť seriózne správy sa tieto podobali na správy obmedzené malomeštiakmi, ktorí  mali obavu pustiť k slovu niekoho, kto by odporoval napr. účinnosti očkovania či jeho neškodnosti…. čo by sa mohlo vysvetľovať ako nedostatok všeobecného rozhľadu redaktorov, obzvlášť v elektronických médiách.

K tomuto treba poznamenať, že niektoré druhy očkovaní odmietajú aj medicínsky vzdelaní ľudia o ktorých sa nedá tvrdiť že by boli insintnými ľudovými liečiteľmi.

Dovolím si poskytnúť aj svoju skúsenosť.

Vo svojom okolí som sa spýtal troch lekárov, či sa dajú zaočkovať proti prasacej chrípke a ak nie, tak prečo. Unisono všetci traja odmietli. Dôvod? Očkovaciu látku nepokladali za účinnú a ani bezpečnú. Zaujímavosťou bol fakt, že lekári musia očkovanie odmietnuť reverzom, čomu som nerozumel a pokladal som to za donucovanie. Ale aj na to existuje odpoveď. Štát si chce alibisticky zabezpečiť dôkaz proti žalobám lekárov, ktorí by prasaciu chrípku mohli označiť za chorobu z povolania, ak by ju náhodou dostali.

Avšak najväčšou škodou vôbec bola snaha médií a štátu vytvoriť atmosféru, že odborníci ktorých ponúkajú vedia všetko najlepšie a štát sa o nás opatrovateľsky postará, čo je veľmi pochybná teória v oboch pípadoch.

Čo by sa však stalo, keby sa štát nebol príliš aktívny?!

Mediálny „humbuk“ by pokračoval tak či tak. Vakcíny by štát nenakúpil a rozhodnutie zaočkovať sa by nechal na slobodnej vôli občanov, ktorí by mieru svojho zdravotného ohrazenia vyjadrili zakúpením vakcíny za trhovú cenu.

Snáď netreba pochybovať o tom, že pri nákupe vakcín by sa nemal kto nabaliť, ako to je na Slovensku pri obchodovaní štátu bežné.

A posledným faktorom je aj o zodpovednosti farmaceutických firiem, ktoré by samé museli presviedčať jednotlivcov o potrebnosti zaočkovať sa a bezpečnosti očkovacích látok.

Prípadný neúspech by bol na ich účet a nie na účet občanov ako to pri nespotrebovaných vakcínach hrozí dnes.

Ak by trh dostal šancu, tak by dokázal nielen svoju efektivitu, ale vo svojom zrkadle by dokonca aj zmeral rozsah skutočného nebezpečenstva  prasacej chrípky pre občanov.