Moc ľuďom?

Keď som včera večer linkoval na Facebooku poznámku Michala Poláka o jeho návrhoch na zvýšenie významu priameho rozhodovania občanov v slovenskej politike, čakal som kontroverziu. No nie až takú búrlivú.

Načim schladiť emócie, a vytiahnuť štúdiu. Arthur Lupia a John Matsusaka publikovali v roku 2004 prehľad teórií aj empirických zistení o výsledkoch priamej demokracie. Teda jej dvoch najčastejších foriem – občianskych iniciatív a referend – voči ktorým zvyknú byť elity hlboko skeptické.

Most citizens like it – American and European surveys consistently reveal strong support for direct democracy. Many journalists and political elites, on the other hand, are deeply skeptical. Their main points of contention are almost proverbial: Are voters competent to make policy decisions? Is money too important in initiative campaigns? Does direct democracy allow special interests to subvert the policy process, or does it empower citizens to counteract special interest influence in the legislature?

Ako teda dopadne, ak dáme moc ovplyvňovať obsah politík priamo ľuďom? Lupia a Matsusaka urobili prehľad akademickej literatúry v týchto štyroch oblastiach:

Dokážu voliči dostatočne kompetentne rozhodovať o politickom programe?
Množstvo štúdií ukazuje, že občania často nesprávne odpovedajú na otázky o politickej informovanosti (historka môjho dobrého známeho, z úzkeho vedenia veľkej politickej strany: “Vy ste mi nejaký povedomý. Nepracujete v televízii Markíza?”).

Na druhej strane, podľa experimentálnych aj empirických štúdií vedia ľudia omnoho presnejšie a spoľahlivejšie povedať, aká konkrétna politika (nezvyšovanie daní alebo povolenie životného partnerstva, napríklad) zodpovedá ich hodnotám a záujmom. Využívajú na to podobné – nedokonalé, ale často účinné – kognitívne skratky, ako pri iných komplikovaných životných rozhodnutiach (výber životného partnera alebo profesie, napríklad).

A spoliehajú sa na odporúčania verejne viditeľných osôb a skupín. Preto je ich úloha a pravidlá, ktoré ich správanie upravujú v demokracii taká dôležitá.

Akú úlohu hrajú v referendových kampaniach peniaze?
Nepochybne veľkú, v priamej aj zastupiteľskej demokracii. No dáta ukazujú, že ich vplyv presadiť nejakú iniciatívu je limitovaný až žiadny. Ľahšie je možné “kúpiť si” jej zastavenie. Bez toho, aby dopredu existovala skutočná podpora verejnosti, za peniaze rozhodne nezoženiete viac, než v zastupiteľskom systéme.

Ako priama demokracia ovplyvňuje obsah politík?
Asi najdôležitejšie teoretické zistenie – opakovane empiricky potvrdené – je, že referendá a iniciatívy dokážu ovplyvniť politiku aj v prípade, ak sa nikdy nevyužijú. Stačí, ak predstavujú kredibilnú hrozbu.

Fiškálnu politiku ovplyvňujú skôr pravicovo – smerom k nižším verejným príjmom a výdavkom, a menej výraznému prerozdeleniu (u nás je referendum o týchto otázkach, podobne ako o ľudských právach, zakázané v ústave). V kultúrno-spoločenskej oblasti preferujú skôr konzervatívne riešenia, hoci s dôležitými výnimkami. Obidva trendy boli v prvej polovici 20. storočia opačné (a teda priame iniciatívy môžu byť spôsobom, akým spoločnosť vracia obsah politík späť k mediánovým preferenciám, ak elity príliš uletia). Hodnotiť „kvalitu“ politík v zmysle ich lepších či horších výsledkov je veľmi ťažké. Autori ukazujú skôr pozitívne vplyvy priamej demokracie. Na municipálnej úrovni.

Majú z priamej demokracie prospech mnohí, alebo skôr špeciálne záujmy?
Jedným z rizík priamej (aj zastupiteľskej) demokracie môže byť ovládnutie jej iniciatív síce malými, ale dobre organizovanými a bohatými špeciálnymi záujmami. Štúdie poukazujú na to, že sa to veľmi nestáva. Najmä preto, že organizované lobby síce dokážu svoje iniciatívy nastoliť, ale nie presadiť vo všeobecnom hlasovaní. Častejšie je možné pozorovať presadzovanie záujmov väčšiny (ktoré tiež môže byť problematické z hľadiska ochrany menšinových práv a záujmov).

Zdá sa teda, že rozhodnutia občanov sú menej nekompetentné, a vzťahy medzi peniazmi, špeciálnymi záujmami a mocou sú v priamej demokracii menej skazené, než by sa na prvý pohľad zdalo. Pokiaľ dokážu občania používať rozumné kognitívne skratky, v spoločnosti je dosť dôveryhodných, informovaných expertov, a existujú mechanizmy na ochranu menšinových práv. Pri jej úspechoch aj zlyhaniach veľmi záleží na podrobnostiach. Ale už samotná možnosť účinných priamych iniciatív môže prinútiť parlamenty vládnuť účinnejšie, a menej arogantne.

—

Osobne, mimo zamerania tohto blogu: Neverím v anarchiu, ani Kráľovstvo svetla, ani Aštara Šerana. Liberálna parlamentná demokracia je podľa mňa naďalej najlepšia z ostatných nedokonalých možností. Ale jej súčasná slovenská podoba nemusí byť, a takmer naisto nie je. Jej mainstream je uzavretý a niektoré jeho časti ťažko rozoznateľné od veľkého podnikania. Na okraji je zasa polobláznov požehnane, a peniaze im tiež nesmrdia.

Zmena financovania strán je dôležitá, aj registre majetkov, príjmov, záujmov a stretnutí politikov. Ale rovnako má zmysel zamyslieť sa nad pravidlami samotného politického procesu. Keď pre nič iné, môže pomôcť obnoveniu akého-takého stupňa dôvery. Kričať bez rozmýšľania “priama demokracia ÁNO” alebo “priama demokracia NIE” je nepoctivé a smiešne.

Pre iný pohľad, tu je populárny úvod do témy z Economistu. Menej sympatizujúci akademický pohľad nájdete tu.